Ráno Nahlas

Podpora kvalitnej žurnalistiky je cestou, ako vytlačiť dezinfoscénu a jej tvorcov na perifériu, tvrdí Pavol Szalai z parížskej centrály Reportérov bez hraníc. „Ukazuje, že súčasná regulácia sociálnych sietí je iba akousi náplasťou na gangrénu dezinformácií. Musíme ísť oveľa ďalej v boji proti dezinformáciám na online platformách“, hovorí. 

Dodáva, že nepôjdeme cestou zákazov zlého, ale podporou dobrého. A teda nie rušením dezinformátorov, ale podporou žurnalistiky, ktorá postupuje podľa najprísnejších štandardov tejto profesie. 

Právo na spoľahlivé informácie ako protiváha na deštruktívne schopnosti dezinformácií. Právo môcť sa spoľahnúť na to, že ponúkané informačné toky nezavádzajú, je len ďalší krok k dôvere, ktorá je nevyhnutá na pokojné a spokojné spolužitie spoločenstiev a spoločností v štátoch. A štátov medzi sebou. 

Toto právo na spoľahlivé informácie je už vyše týždňa v platnosti v legislatíve Európskej únie. A Únia ho teraz žiada pretaviť do právnych rámcov členských štátov. 

Jedným z dôsledkov by tak malo byť nielen rozšírenie štandardov klasickej žurnalistiky s povinnosťou overovania informácií či ochrany redakčnej nezávislosti, ale aj istota, aby takúto produkciu mali občania Únie zabezpečenú bez ohľadu na typ média. Ak úprava hovorí o veľkých digitálnych platformách, zasiahne vyžadovaná prax novinárskych štandardov aj dezinfoscénu? Alebo inak – postihnú požiadavky práva na spoľahlivé informácie všetkých tvorcov? Budú koncom dezinfoscény? Téma pre Pavla Szalaia z Reportérov bez hraníc, organizácie, ktorá za iniciatívou stojí.

„Sme za tvrdšie opatrenia proti dezinformáciám a dezinformátorom, to ale neznamená, že chceme niekoho zakazovať. Len nechceme, aby jeho hlas bol tým rozhodujúcim“, hovorí Szalai. 

„Je to proste boj aj na Slovensku. Povedal by som, že Slovensko sa orbanizuje, ale aj organizuje. Takže vôbec nie je ešte prehratý“, uzatvára Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc. 

Pripravil Jaroslav Barborák.

Ten režim si zaslúžil aby ho vyhnala ulica. Nedokázal reflektovať nálady v spoločnosti, ani o tom diskutovať. Bola v tom mocenská spupnosť a hlúposť vtedajšej „červenej šľachty,“ hovorí jeden z tých, čo boli v Novembri 89 priamo pri tom. Nebolo to však v drese VPN, on vtedy zastupoval tábor Komunistov. Peter Weiss. Ako sa z totalitnej KSS stala demokratická SDĽ a kto sa stal víťazom ponovembrovej transformácie?

Veľká časť spoločnosti má pocit, že ponovembrovou transformáciou nezískala. I to je jeden z dôvodov nostalgie po bývalom režime. A došlo i k tomu, že víťazom tej transformácie sa za vlády SMERu, stala oligarchia, ktorá vyšla z ponovembrového majetkového prevratu, hovorí v Ráno Nahlas Peter Weiss.

Je 17. november 1989, v Sovietskom zväze, matke boľševického teroru Lenina, Stalina i Brežneva, vládne reformátor Michail Gorbačov. Na severe od nás – v susednom Poľsku, si odborárske hnutie Solidarita, po rokoch tvrdých zápasov, vydobilo poloslobodné voľby, na juh od nás – v Maďarsku, zasa nestíhajú na hraniciach odbavovať prúdy utečencov z komunistického Nemecka no a napokon padá i symbol „Studenej vojny,“ Berlínsky múr. A čo tu, u nás, v husákovskom Československu?

Miloš Jakeš kdesi v Červenom hrádku kádruje platy celebrít, symbol okupácie na prezidentskom hrade chátra, ale rameno moci, všemocná ŠTB, má stále dosť sily cenzurovať, prenasledovať za názory i vieru, no najmä, má silu zatýkať a biť na koho si len pomyslí. Moc pritom sedí na bajonetoch 100 tisícovej okupačnej armády Sovietov.

Do šedivosti moci reprezentovanej „kolom v plote“ ale prichádza 17. November. Brutálny zásah štátnej moci voči bezbranným študentom pretne už i tak mimoriadne krehkú dohodu medzi chátrajúcou mocou a občanmi, ktorí ju živia. Kto z koho. Je tu November 1989. čas kedy si spoločnosť po vyše 40. rokoch útlaku a zvôle konečne povie: Dosť, už stačilo!

Vláda permanentnej lži, štátom posväteného násilia a predovšetkým neslobody padá.

Tesne pred Novembrom 89 bolo na Slovensku takmer pol milióna členov Komunistickej strany. Táto sila však prestala mať ochotu bojovať za udržanie vtedajšieho režimu pretože pohŕdali svojimi vlastnými straníckymi predstaviteľmi a nedôverovali im. Strana sa vlastne zrútila dovnútra a prestali byť ambície udržiavať moc, hovorí bývalý prvý ponovembrový predseda KSS a potom dlhé roky šéf SDĽ Peter Weiss. Ako však dodáva, ešte v povestnom štúdiu Dialóg mal strach, pretože moc podľa neho zvažovala aj násilné riešenia.

November 89 nebola prokapitalistická revolúcia, ale antikomunistická revolúcia voči vláde vtedajšej „červenej šľachty“ a spôsobom, akým vládla. Navyše, Československo zaostávalo a napriek všetkým politickým proklamáciám nebolo schopné urobiť pokrok, tvrdí Weiss, ktorý v čase 17. Novembra pôsobil na Ústave marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

Príbehy ľudí bezmoci, ktorí režim v Novembri 89 napokon povalili poznáme už celkom dobre, aké však boli príbehy tých, ktorí stáli na tej pomyselnej „druhej strane revolučnej barikády?“ Ako novembrovú revolúciu vnímali ľudia priamo z prostredia komunistickej moci? 

Počúvate Ráno Nahlas, dnes s Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je smutné, že motivácia zo strany štátu pri ohodnotení učiteľov nie je lepšia. Mladý začínajúci učiteľ z pohľadu ohodnotenie namá dôvod prísť do školstva, čo je smutné“, hovorí Martina Gánovská, učiteľka roka, ocenená nadáciou Dioníza Ilkoviča. 

Keď vyučovanie nekončí na vyučovaní, či v triede. Keď učiteľ nielen učí, ale aj inšpiruje a motivuje. K tomu v predmetoch, ktoré nie sú „na prvú“ pre študentov z radu „šik“. Naviac, ak o ňom môžete povedať, že spolupracuje s NASA – a teda Americkou vesmírnou a leteckou agentúrou! A to všetko v jednom ani nie okresnom mestečku pod Tatrami vo Svite. 

To všetko sa spája v osobe pôvodom ochranárky a už dve dekády učiteľky chémie, ktorá je čerstvou nositeľkou ceny Dioníza Ilkoviča. Hosťom dnešného RánaNahlas je Martina Gánovská. 

Ako byť motivátorom mladých, ako z nich vydolovať to najlepšie? Lebo, keby som ju mal parafrázovať - „učiteľ ak mladým načúva, príde na to, že sú studnicou dobrých nápadov“.

Ako sa dostať cez škrupinu jedného študenta? Ako sa mu dostať pod kožu, ako ho zaujať?

Ja si myslím, že vždy spájať učivo s bežným životom, nie oddelene reagovať na to, že toto sú témy, ktoré musíme prebrať a ja musím teda o tom hovoriť, ale ako to vidím v realite. Čo za tým javom je, hľadať jeho skryté významy. 

No a potom samozrejme je veľmi dôležité ho oceniť. Pozitívna spätná väzba je podľa mňa to, čo žiaka otvorí a čo prinesie vzájomnú dôveru medzi ním a mnou. 

(...)

Štatistky ukázali, že tesne pred začiatkom školského roka chybalo vyše 1400 učiteľov, nejakých dvanásť riaditeľov. A keď hovoríme, že za všetkým sú peniaze, keby to finančné ohodnotenie bolo iné, bol by aj iný prístup študentov, že za svoje prvé zamestnanie si zvolia učiteľstvo, pedagogický smer? 

Myslím si, že áno. Bolo by to lepšie. Určite by ich to motivovalo k tomu, že áno, chcem byť učiteľom. A druhá vec, ktorá je v školstve zložitejšia, je neexistujúci kariérny postup. Akonáhle mladí učitelia nastúpia, tak sú učiteľmi až do konca svojho života. Čiže neexistuje tam kariérny postup ako v iných povolaniach. 

Vedeli by si predstaviť aj v školstve predstaviť takýto model? 

Určite, aj v dnešnej dobe existuje nejaký predseda alebo člen predmetovej komisie, čiže na základe toho by mohli postupovať učitelia, že tí, ktorí sú naozaj skvelí, vedia pracovať s deťmi, by sa mohli stať tými predsedami predmetových komisí, mohli by sa stať nejakými poradnými orgánmi vedenia školy. Na mnohých školách sa to už deje, školstvo ide týmto smerom dopredu. A verím, že to bude lepšie. 

Nedostatok učiteľov na Slovensku sa aj lokalizuje. Pociťujú ho hlavne v tých najväčších mestách ako Bratislava, Košice a tiež Bansko-Bistrický kraj. Je to spojené s tým, že tam sú iné pracovné možnosti a iné finančné ohodnotenia tých iných smerov. Z tohto pohľadu je postavenie a status učiteľa v menších mestách a obciach iný ako vo veľkých mestách. 

Určite áno, je to lepšie. V tých menších mestách a na východe sa skôr trápime s marginalizovanými skupinami obyvateľov. 

V akom zmysle? 

V tom, že deti z týchto komunít sú nemotivované. Nie sú vôbec motivované, aby študovali ďalej. Nevidia svoje budúce povolanie niekde v tom, aby pracovali. 

Hovoríme o rómskej komunite. Máte ich aj medzi svojimi žiakmi. V čom vidíte tú ich nemotivovanosť? 

Majú pocit, že si tak, či tak nenájdu zamestnanie v obore, ktorý študovali a pre ktoré sa rozhodli. Väčšina na nich pozera ešte stále cez zvláštne okuliare, že veď nepracuje, nebude pracovať, takže tá motivácia je tam veľmi, veľmi nízka. Ak sa už nájde niekto, kto je motivovaný, ten to naozaj dotiahne ďaleko. 

Keby ste boli poradkyňou ministra školstva, či keby vás aktuálne ako ocenentú učiteľku roka poprosil o radu, čím ich pritiahnuť do školstva? A nielen mladých, ale poprípade aj ľudí, ktorí by sa v istej fáze života rozhodovali, že chcú odovzdať svoje skúsenosti v pedagogickej činnosti? 

To je veľmi ťažké.

Skúste sa zamyslieť.

Ono je veľmi ťažké vytvoriť nejaký status učiteľa. Čiže aby to bolo všeobecne rešpektované povolanie v spoločnosti. To je podľa mňa prvá vec, ktorá musí prísť, aby sa školstvo niekde posúvalo. 

Čo robí z jedného povolania rešpektované povolanie? Spomínali sme už to finančné ocenenie, že má váhu. 

To je jedna vec. A druhá: aj tí rodičia musia vidieť zmysel vzdelania svojho dieťaťa. To znamená, že nemôže byť spoločnosť nastavená tak, že veď nech skončí akúkoľvek školu, aj tak sa zamestná úplne niekde inde. Je dôležité, aby naozaj to, čo študuje žiak na strednej odbornej škole, aby mal možnosť ďalej sa zamestnať v tomto odbore. 

A to veľmi súvisí aj s tým, aké požiadavky sú na trhu práce. Škola je stále troška zaostávajúca za požiadavkami trhu práce. 

Čiže problémom je napätie medzi požiadavkami trhu práce a tým, čo sa na školách učí. Ako to zmeniť? 

Školstvo sa musí stať flexibilnejším, pretože v dnešnej dobe to funguje tak, že ak sa vytvorí nejaký odbor, tak prebieha jeho experimentálne overovanie. No za štyri roky, kým to overovanie prebieha, sme už niekde inde v technológiách a požiadavkách. Čiže ako keby sme stále zaostávali za týmto, rozvojom technológií. Preto musí byť školstvo flexibilnejšie. 

Čo na takúto výzvu hovoria samotní učitelia a riaditelia, lebo z z toho vyplýva ďalší tlak na nich, ďalšia práca, ďalšie prezmýšľanie, ako to celé prispôsobiť. Aké sú reakcie?

Veľmi spolupracujeme so zamestnávateľmi. Odborné školy sa naozaj snažia prispôsobiť sa potrebám trhu.

Odborné školy potrebujú uplatniť svojich študentov, a preto aktívne spolupracujú so zamestnávateľmi. Komunikujú o tom, čo by ešte potrebovali doučiť žiaci a čomu sa máme viac venovať. Myslím si, že toto je cesta, ktorou by sme mali ísť.

Vaša skúsenosť je teda taká, že na tom intenzívne pracujete.

Áno, určite. 

Ale požiadavka na flexibilitu a neustále vymýšľanie nových programov na štvor či päťročnej báze, je poriadnenáročná.

Áno, je to ťažké. Existuje však Štátny inštitút odborného vzdelávania, riadený ministerstvom, ktorý by v tomto mal pomáhať. A do určitej miery aj pomáha. Takisto spolupráca so zamestnávateľmi je v dnešnej dobe veľmi flexibilná. Snaha je posúvať školstvo tým smerom, ktorým je potrebné.

(...)

Sme teraz v období, keď si pripomíname 35. výročie Nežnej revolúcie. Čo pre vás znamenali udalosti v novembri 1989?

Prežívala som november 1989 na strednej škole, takže som bola stredoškoláčka. Pod Tatrami, vo Svite. Pre mňa to znamenalo slobodu. Slobodu v cestovaní, slobodu v tom, že môžem povedať, čo chcem, môžem mať iný názor ako všeobecne uznávaný názor a neboli za to sankcie. 

Je to pre mňa obrovský odkaz aj pre študentov, ktorí by stále mali mať možnosť vyjadriť svoj názor. Čiže je dôležité, aby sme mladým ľuďom dovolili hovoriť to, čo si myslia. A to je podľa mňa najväčší odkaz novembra – počúvajme mladých ľudí a komunikujme s nimi.

Prepis rozhovoru je krátený, celý si môžete vypočuť v podcaste. 

Nahrával Jaroslav Barborák. 

Vo februári 2022, keď svet šokovala ruská invázia na Ukrajinu, sa mnohí Slováci postavili na stranu solidarity a pomoci. Medzi pomáhajucích občanov patria aj traja kamaráti – fotograf Matej Kautman, záchranár Boris Lacíka lekár Ondrej Stanek, kotrý založili o.z. Malá Veľká Dopomaha, ktorá sa zameriava na vývoz humanitárnej pomoci na Ukrajinu. Za necelé tri roky uskutočnili deväť ciest, pričom celková hodnota pomoci už presiahla 100 000 eur.

Matej Kautman v rozhovore spomína na prebudenie z 24. februára 2022, keď si po desiatkach vibrujúcich notifikácií uvedomil, že Ukrajinu zasiahla vojna: „Aj keď to už niekoľko dní predtým bolo avizované... do poslednej chvíle som tomu neveril,“ priznáva.

Založenie organizácie prišlo ako prirodzený krok, poháňaný túžbou urobiť niečo viac než len sledovať udalosti spoza hraníc. Matej Kautman zdôrazňuje, že ich prvé cesty viedli do relatívne bezpečného Ivano-Frankivska, no postupne začali pomáhať aj v oblastiach na východe, vrátane vojnou skúšaného Chersonu.

„Cherson je mesto duchov,“ opisuje Kautman, ktorého najviac znepokojovala zvuková kulisa neustálych výbuchov. Napriek rizikám je pre neho dôležité tráviť čas s ľuďmi, ktorým pomoc prinášajú: „Je to pre nich príjemné odstrihnutie sa od hroznej reality.“

Snahy občianskeho združenia však bojujú aj s výzvami pri získavaní pomoci. „Najväčší problém je získavať humanitárnu pomoc a čím ďalej, tým je to väčší problém,“ pripúšťa Kautman. Aj napriek tomu si však stanovil cieľ pokračovať v pomoci, až kým to bude potrebné: „Veľká časť krajiny je zničená a humanitárna pomoc bude potrebná aj po skončení vojny.“

O vývoze humanitárnej pomoci, emocionálnych výzvach, ktoré to prináša a akí sme v skutočnosti my Slováci sme sa rozprávali s fotografom a zakladateľom občianskeho združenia Malá Veľká Dopomoha Matejom Kautmanom.

Moderuje Zorislav Poljak.

My aj 35 rokov po Novembri 89 stále potrebujeme „strážiť strážcov,“ teda tých, ktorí majú v štáte monopol na násilie. Slovenský národ je ale málo citlivý na svoje práva, nebráni sa a bojí sa. Preto nabádam ľudí aby sa nebáli, veď práva, ktoré sme si v Novembri 89 vyštrngali, sú tu preto, aby nastavili štátu, a jeho moci, hranice, hovorí vo Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.

Ľudské práva si treba neustále pripomínať a nebrať ich ako samozrejmosť pretože veľmi ľahko o ne môžeme prísť. Tak, ako ťažko sme si slobodu v Novembri 89 vybojovali, veľmi ľahko o ňu možeme i prísť. Treba si stále robiť test: „Dnes som slobodný, voľný, bohatý a zdravý, ale zajtra sa to každému z nás môže zvrtnúť,“ pripomína v Ráno Nahlas slovenský ombudsman Róbert Dobrovodský

Snaha o privatizáciu politiky straníckymi centrálami. Ťaženie vládnej moci voči mimovládnemu sektoru, médiám i aktívnemu a kritickému občanovi. Ostrakizácia ľudí s inou než heterosexuálnou orientáciou, rozklad niektorých princípov právneho štátu a jeho faktická nedostupnosť pre sociálne najslabších, no a napokon i zvyšujúca sa policajná brutalita.

I tak vyzera Slovensko 35 rokov po Novembri 89, ktorý definitívne zmietol režim masívne porušujúci všetky možné občianske i ľudské práva. Medzi požiadavky novembrových námestí preto patrila aj sloboda tlače, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia i ďalšie občianske práva a slobody. Čo z toho sa nám za tie tri desaťročia podarilo reálne naplniť a ideme ešte smerom k uskutočnovaniu záväzkov Novembra a našich ľudských a občianskych práv? Téma pre Verejného ochrancu práv Róberta Dobrovodského.

Pozor na trend, ktorý vo svete začína pod názvom „sekuritizácia ľudských práv“ a ktorý je veľmi nebezpečný. Inak povedané, keď pod emóciou atentátov, kríz či pandémií získa vládna moc apetít obmedzovať ľudské práva. Vtedy treba byť naozaj ostražitý, varuje Verejný ochranca práv

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dodajme, že rozhovor sme nahrávali v pondelok. Ku košickému prípadu, v ktorom policajt na smrť dobil muža bez domova nám preto ombudsman zaslal stanovisko, v ktorom vyjadril zhrozenie a vyzval k prijatiu preventívnych opatrení na zabránenie krutému a neľudskému zaobchádzaniu. 

„Som rád, že november’89 bol, nenechajme teraz zo seba spraviť ďalšiu guberniu východu“, tvrdí lekár Vladimír Ferianec

„Slovensko malo štastie na zahranično-politické smerovanie. A aktuálne ho ešte stále má, kým ho niekto nezavlečie ako ďalšiu guberniu na východ“. Obava, ktorú vyjadruje lekárska osobnosť roka 2024 Vladimír Ferianec. Svojho času „revolučne“ organizoval v Bratislave medikov. 

November 2024: 

Gynekológ a pôrodník. Unikátny operáciami detí ešte pred pôrodom v tele matky. S ružinovským tímom robí svetovú vedu bez svetových podmienok, ich vedecké články citujú vo svete. Zástupca stavu, ktorý je aktuálne v revolte voči vládnej moci porušujúcej dohody.

Strih. November 1989: 

Piatak na medicíne, ktorý nestál bokom a rovno animoval adeptov lekárstva k revolte voči komunistickej moci a jej chápadlám, ktoré siahali všade, aj na univerzitnú pôdu. 

Lekár a pedagóg Vladimír Ferianec. 

Aký bol November spred 35ich rokov? Aká bola „revolúcia medikov“, za ktorou stál? A čo hovorí na ten 35-ročný dejinný oblúk, ktorý dnes privádza jeho kolegov až k „revolte“ podávania výpovedí? 

„Som rád, že November’89 bol“, opakuje Vladimír Ferianec. V rozprávaní sa totiž vracia aj k „zásadným formujúcim udalostiam“, ktoré ovplyvnili jeho pohľad na čas pred Novembrom’89. 

„Skončil som na ústave súdneho lékarstva, kde som robil pitevného zriadenca. To znamená pítevného sanitára. Mal som čersto 18 rokov a vtedy som sa dostal do konfrontácie s ľudským bytím a nebytím.

Na hranici medzi Slovenskom a Rakúskom v Petržalke je pomník istému Hartmutovi, ktorého roztrhali na hranici psi československých pohraničiarov. Vy hovoríte, že ste ho mali na pitevnom stole?

Áno, bohužiaľ, bola to jedna zo zásadných formujúcich skutočností v mojom živote a významný príklad obludnosti komunistického režimu a jeho reprezentantov. Mladý východný Nemec, 19-ročný Hartmut Tauz, sa zo zúfalstva, pretože mu vo východnom Nemecku neumožnili študovať hudbu, pokúsil prekročiť hranice v Petržalke. Tam ho dobehla svorka, respektíve dvojica, tzv. samostatne útočiacich psov (supy). 

Spôsobili mu tak vážne zranenia, že hoci ešte žil, keď ho pohraničiari dotiahli na strážnu stanicu, tam mu neposkytli žiadnu pomoc a ešte sa k nemu správali brutálne. Následkom toho zomrel. Jeho telo sa potom ocitlo na Ústave súdneho lekárstva. Samozrejme, o takýchto veciach sa nehovorilo, tak ako o mnohých iných, s ktorými som bol, ako 18-ročný, konfrontovaný. 

Skonal a bol obeťou svojho sna?

Proste položil život za slobodu. Inak to nemôžeme nazvať. Aj to je obraz doby pred Novembrom bezpochyby. Ale takýchto osudov bolo strašne veľa, len sa o nich nevedelo.

Mali ste ďalšie také prípady na pitevom stole?

Nie. Ale boli to iné situácie zúfalých ľudí, zúfalé situácie, ktoré boli priamo alebo nepriamo aj režimom spôsobené.

(..)

Som rád, že November’89 sa uskutočnil. A nielen v mojom živote, ale vôbec pre všetkých občanov tohto štátu. Aj tých, ktorí ho zatracujú, znevažujú a majú snahu ho dezinterpretovať. Aj pre tých, ktorí si ho nevšimli alebo v tom čase kachličkovali kúpeľne či vykonávali podobné záležitosti. Alebo ako dobrí a oddaní súdruhovia mali vtedy ambície ho zvrátiť. Vďaka nemu vyprofitovali. A vďaka nemu sa v súčasnosti majú tak, ako sa majú.

A napriek tomu hovoríte, že ste rád, že sa udial?

Áno, som rád, že sa udial. Na druhej strane si nemyslím, že ľudia by mali ďalej žiť v bublinách. Vytvárať si svoje mikrosvety, pretože voľby nedopadli tak, ako si predstavovali. Taktiež si nemyslím, že dobrá cesta je, že každý si bude robiť, čo chce. To proste neprichádza do úvahy. Každý musí mať svoje miesto a pre spoločnosť niečím prispieť.

To je to povestné: So slobodou prichádza zodpovednosť.

Hej, len to väčšinou ľudia nechcú. Chcú sa vyslovene nejako zariadiť. Je to fenomén určitej časti mladých ľudí - nejako sa zariadiť. Ani nemajú ambície získavať veľké ekonomické zdroje..., ale v podstate len preplávavajú. 

Ja si nemyslím, že musíme žiť systémom, kde každý jeden musí mať relevantný výsledok, napríklad že ušijem topánky, upečiem chlieb alebo vyliečim pacienta. Ale niečo musím odovzdať aj pre tých ostatných.

Čiže to nastavenie človeka, že som tu pre nejaké poslanie, chcem niečo v tomto svete dokázať?

Hej, ale nemôžem všetko orientovať len na seba, len pre nás a naše deti.

V rozhovore sa dozviete, ako to bolo s revolúciu medikov ale aj pohľad Vladimíra Ferianca na dnešnú „revoltu lekárov“, ktorí výpoveďami upozorňujú na „kolabujúci systém“. Riešenie vidí v kontrolovaní tokov financií v zdravotníctve. 

V podcaste si môžete vypočuť celý otvorený rozhovor. 

Nahrával Jaroslav Barborák. 

Inštitúcie treba brániť, a to aj zvnútra. Tí, čo dnes ostávajú vo verejných inštitúciách, nie sú kolaboranti. Kým niekto nemusí robiť niečo proti svojmu presvedčeniu, tak prečo by mal odchádzať a vládnej moci to tak uľahčovať, hovorí bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Zoberme si to slovenské národne späť od tých, ktorí sa ho dnes skúšajú sprivatizovať, dodáva.

Od Ladislava Chudíka až po Martinu Šimkovičovú. Takto vyzeral personalizovaný oblúk riadenia slovenskej kultúry za uplynulých 35 rokov od pádu bývalého nedemokratického režimu, ktorého výročie – stelesnené Novembrom 89, si práve v týchto dňoch pripomíname.

Od vízíí o slobodnej, otvorenej občianskej spoločnosti a nášho návratu do civilizovanej Európy až po slová aktuálnej ministerky o národne čistej kultúre pretože "kultúra slovenského ľudu má byť predsa slovenská a žiadna iná," upresňuje súčasná šéfka rezortu, ktorý kedysi - v zdanlivo iných časoch, viedli aj takí ľudia ako Ladislav Novomestský, Miroslav Válek - no napríklad i Vasil Biľak.

Okrem mrazivých predstáv o akejsi čistej kultúre a radikálnom odmietaní dúhovej komunity – i celého jej umenia, však zatiaľ môžeme v tomto rezorte vidieť iba snahy o výrazné personálne čistky, ako i masívny odpor veľkej časti kultúrnej obce voči aktuálnej vládnej moci. Jedným zo symbolov týchto personálnych rošád – ako i odporu voči nim, je i dnes už bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá.

"Zatiaľ sme počuli, čo všetko sa im nepáči a jediné, čo chýbalo, bola vlajka. Čiže jediné, čo by nám chceli priniesť je stožiar s vlajkou. To je aký kultúrny statok? Nemajú čo iné priniesť. Toto sú len neustále výkriky do tmy. Toto je automatické písanie a prúd vedomia. Surrealizmus. Máme to tu."

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Natáčanie rysa je najmä o čakaní, ukázal sa nám aj po 87 dňoch“, rozpráva Jakub Mrocek, ktorý pripravuje jedinečný dokument o „neviditeľnom strážcovi“ našich lesov, ako hovorí o rysovi. 

„Štyri roky. 570 dní v teréne. Stovky nocí pod holým nebom. A jeden fascinujúci tvor, ktorý nás naučil vidieť svet novými očami.“

Alebo:

„Keď som pred rokmi sníval, že raz zbadám v prírode rysa, ani vo sne mi nenapadlo, že raz o nich budem robiť film.“ 

A do tretice: 

„Predstavujeme vám príbeh o tajomnom strážcovi našich lesov.“

Toľko úryvky zo záznamov, ktoré zachytávajú proces, v ktorom sa sen premieňa na skutočnosť. 

Na Slovensku vznika dokument o divej šelme, na ktorom sa podieľajú aj špičkoví tvorcovia z britskej BBC. 

Dokument, ktorý ale nemá byť len filmom o tejto divej šelme. Ale aj príbehom o objavovaní paralel medzi človekom a prírodou, o prekonávaní vlastných hraníc. A o kráse, ktorú môžeme stratiť, ak ju prestaneme chrániť. 

Aspoň tak o ňom píšu tvorcovia. Čomu sa môžeme naučiť od neviditeľného strážcu našich lesov? Fotograf prírody a duša projektu Jakub Mrocek to formuluje až do vety: Mysli ako rys! Nuž dajme sa poučiť.

Najprv je potrebné ho zachytiť. Na to slúži technika – kamera a fotoaparát v rukách Jabuka Mroceka a Lukáša Holáska, ktorí stoja za rodiacim sa dokumentom. Doteraz sa im podarilo zachytiť približne štyri hodiny filmového záznamu zo stretnutia s rysmi. A hoci sa to zdá málo, výpovedný je fakt, že z hodín a dní čakania sú niekedy len minúty záberov. „Striedame sa v päťdňových intervaloch pri sledovaní a výsledkom je niekedy dvadsaťsekundové stretnutie s rysom. Tragédiou je, keď sa záber nepodarí“, opisuje Jakub Mrocek. 

Cenný zdrojom je sieť 130 fotopascí. „Je to pre nás sieť predĺžených očí a uší v teréne“, hovorí Jakub. 

„Prečo ten názov - Mysli ako rys, pýtam sa. „Keď sa ocitneme na novom mieste, snažíme sa správať ako on. Kam by šiel, čo by robil… Postupne sa mi stal inšpiráciou. Je samotár, no vie byť aj hravým spoločníkom a pomocníkom pri mláďatách“, hovorí Jakub. „Rovnako po celodennej práci, aby prežil, si vie vychutnať okolie alebo sa zastaviť“, pokračuje. „Rovnako je flexibilný a prispôsobuje sa podmienkam, v ktorých žije“.

Natáčanie vo voľnej prírode filmárov vystavuje aj hodinám v tichu a samote, keď striehnu na rysa. A je to čas, keď sú vystavení situáciám, keď je človek len sám so sebou. „Zrazu ten zhon vonkajšieho sveta utíchne, čas sa stane relatívnym a veľké časové plochy sa zrazu zlejú do čohosi jednoliateho. A prvotný pocit poriešiť ešte nedoriešené v práci, či inde zrazu odíde a vy ste vystavení okolitej scenérii, v ktorej by ste chceli zostať…“. 

Jakub Mrocek hovorí, že mu to pomáha aj v „efektivite“ v práci. „Mám čas sa tam upokojiť a premyslieť si veci a potom za dva dni urobím toľko, čo predtým za týždeň“. 

A aj jeho vzťahy podľa jeho slov nadobúdajú nový rozmer. „Viac sa na seba tešíme“, vysvetľuje. 

„Odporúčam takúto samotu“, hovorí. „Nemusíte ísť mrznúť niekam do lesa, ale ak sa viete stíšiť hoc len na pár hodín, môžu sa vám objaviť nové perspektívy“, formuluje svoju skúsenosť. 

Do projektu sa im podarilo prizvať aj zvučné mená zo sveta prirodopisných dokumentov. Napríklad britskú scenáristku Seu Western, ktorá má za sebou stovku titulov, medzi nimi Noc na zemi (Night on Earth, Netflix) či Planéta zem (Planet Earth, BBC). 

S premiérou sa počíta na jeseň 2026. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vojna s Ruskom nebude, ak bude Európa na takúto vojnu pripravená. Tá vojna je tým pravdepodobnejšia, čím je Európa slabšia. Je preto najvyšší čas, aby Európa dospela a bezpečnostne sa zobudila, hovorí v reakcií na príchod Donalda Trumpa do Bieleho domu bývalý poslanec a človek, čo stál i za našich členstvom v NATO František Šebej.

Do Bieleho domu - teda prakticky najmocnejšieho úradu na planéte, mieri Donald Trump. Muž plný nevypočitateľných reakcií, meniacich sa nálad, osobnej ješitnosti, ľahkovážnych no nesplnených sľubov, kupeckej mentality, ale aj kampane plnej lží a hesiel, ktoré si vzájomne odporujú a ktoré bude zrejme nemožné naplniť. Úradu prezidenta sa pritom ujíma v časoch mimoriadne nestabilnej a turbulentnej geopolitickej situácie prakticky na celej planéte. Rusko už vyše dvoch rokov pokračuje vo svojej brutálnej a krvavej agresií na Ukrajine, na Blízkom východe čoraz viac eskaluje konflikt medzi Iránom a Izraelom, mení sa situácia i v Afrike no a Taiwan v obavách čaká, či sa v tejto dobe plnej rastúcej agresivity a konfrontácie neprebudí napokon i čínsky drak.

Budúci americký prezident pritom sľubuje ukončiť ruskú agresiu na Ukrajine za 24 hodín, vyhráža sa vysokými clami nielen Čine, ale aj svojim európskym spojencom a jeho kľúčovým heslom je Amerika na prvom mieste, čo nápadne pripomína nielen národný protekcionizmus, ale aj éry amerického izolacionizmu.

Európa je pritom síce stále ekonomickou veľmocou, bez amerického bezpečnostného - a to i jadrového dáždnika v rámci NATO, je však v bezpečnostnej oblasti iba akýmsi papierovým drakom. Donald Trump pritom v minulosti už opakovane spochybnil účelnosť Severoatlantickej aliancie a dokonca i ochotu USA angažovať sa v prípade napadnutia niektorého spojenca.

Na samotnej hranici nášho kontinentu pritom stojí útočiaca ruská armáda no a verejne deklarované plány vládcu Kremľa - Putina, sa pritom opakovane neobmedzovali iba na Ukrajinu, ale poškuľovali i po akejsi obnove rozpadnutého Sovietskeho zväzu.

Aká bude zahraničná politika Spojených štátov s prezidentom Trumpom? Akú stratégiu zvolí nový prezident USA v prípade ruskej agresie na Ukrajine a prečo môže byť Trump pre Putina tvrdším orieškom než Harrisová? Je reálne, že sa Amerika stiahne z NATO a čo bude musieť urobiť Európa pre svoju vlastnú bezpečnosť? Aká je vlastne budúcnosť Severoatlantickej aliancie s lídrami ako Trump, ale aj Orbán či Fico? No a napokon, bude svet s Trumpom v Bielom dome nebezpečnejším miestom pre život?

Témy Rána Nahlas s bývalým predsedom zahraničného výboru NR SR exposlancom Františkom Šebejom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Moja najväčšia obava je o demokratické inštitúcie v Spojených štátoch. Viacerí sa obávajú revanšu voči ministerstvu spravodlivosti, voči tým, ktorí sa snažili vyšetriť kauzy Donalda Trumpa“. Pohľad na výsledky prezidentských volieb optikou Miroslava Wlachovského, niekdajšieho šéfa slovenskej diplomacie.

Zemetrasenie na politickej scéne, historický návrat ale i šok či pochmúrne vyhliadky – niektoré z komentárov na výsledok supervolebného utorka v Spojených štátoch. A je ním Donald Trump ako staronový obyvateľ Bieleho domu a teda prezident; A senát a snemovňa reprezentantov v rukách jeho republikánov. 

Čo bude znamenať to jeho „opravím“, s ktorým vyhral voľby, v ktorých pôvodne „na tesno“ súperil s demokratkou Kamalou Harrrisovou, ktorá bola v záskoku za Joea Bidena.

Čo je jeho voľba za správu pre svet a Slovensko v ňom? 

Téma pre Miroslava Wlachovského, niekdajšieho prvého muža našej diplomacie, ktorý si prešiel aj ambásadou vo Washingtone v pozícii šéfa politickej sekcie, či zástupcu misie. 

„Moja najväčšia obava je o demokratické inštitúcie v Spojených štátoch. Viacerí sa obávajú revanšu voči ministerstvu spravodlivosti, voči tým, ktorí sa snažili vyšetriť kauzy Donalda Trumpa“, tvrdí. 

Na otázku prečo vyhral, Wlachovský upriamuje pozornosť na jeho akcent na ekonomiku a domácu politiku. „To jeho Amerika first v novom šate bolo zaodeté do toho, že zníži infláciu, ako vytvorí lepšie podnikateľské prostredie“. 

Za najväčšiu chybu jeho rivalky Kamaly Harrisovej Wlachovský označil fakt, že „viac rozprávala o Trumpovi ako o tom, čo bude robiť sama. To nestačilo“. 

„Neprestane ma udivovať, že krajina s takmer 350 miliónmi obyvateľov, ktorá je lídrom slobodného sveta a jediná superveľmoc, vygeneruje do volieb na najvyššiu exekutívnu funkciu dvoch ľudí, ktorí sú pred osemdesiatkou“, konštatuje exminister. Poukazuje pritom na fakt, že s Donaldom Trumpom, ktorý má 78 rokov, pôvodne súperil Joe Biden, ktorý bude mať o pár dní 82 rokov. Keby svoje sily odhadol skôr, z demokratických primáriek mohol podľa Wlachovského vzísť silnejší protikandidát Donalda Trumpa. 

„Tomu mal pomôcť aj „mobilizačný poteciál“ pokusu o atentát, pri ktorom mu zranili ucho“, dodáva Wlachovský. 

Očakáva, že Trump bude „protekcionisticky“ pristupovať k domácemu trhu, k americkým pracovným miestam. „Zavedie clá na mnohé produkty či už z Číny alebo z Európy. Neviem, či toto je dobrá správa pre Európu a pre Slovensko v nej, ktoré sa orientuje najmä na vývoz automobilov“, vyjadruje svoje obavy Wlachovský. 

Xxxx

Znížim dane, využijem ropu, uzavriem hranice. To sú slová z Trumpovho prvého príhovoru, keď už bolo jasné, že voľby vyhral...

... a nastane zlatý vek Ameriky...

Nakoľko - ako poznáme Donalda Trumpa s jeho nevyspytateľnosťou - nakoľko to môže byť program pre jeho domácu politiku?

Takto, Donald Trump je šouman. Je television personality, ako to o ňom hovoria. Má dar zaujať. A rozprávať. A niekedy až bezbreho. Ale základné presvedčenia, ktoré sa týkajú podnikania a bazálnej ekonomiky, on má v sebe.

Je známy milionár a podnikateľ.

Niektorí tvrdia, že keby peniaze, čo mu zveril otec, dal do banky, tak je možno bohatší, ako je dnes, lebo zase až tak úplne úspešný vždy nebol. Bolo tam aj niekoľko bankrotov. 

Chcem ale povedať, že on sa naozaj zameriava na tú ekonomickú a biznisovú stránku. Napísal aj knihu s titulom Art of deal, umenie zjednať alebo vyjednať. V nej sa dá veľa pochopiť z jeho videnia, pretože on je jeden z mála amerických prezidentov, ktorí nemali predcházajúcu politickú či vojenskú skúsenosť. Prišiel s backgroundom podnikateľa a veľa z tých reakcií, ktoré vidíme, sú vyslovene podnikateľské. 

Prednedávnom urobil veľký podcast so známym americkým podcasterom Joeom Rogenom. Má asi tri hodiny, ale stojí za to si ho vypočuť. Hovorí tam, že existuje také čarovné slovo tarrif.

So slovenským ekvivalentom pre clá a poplatky... 

Môžeme očakávať, že bude naozaj protekcionisticky pristupovať k americkému trhu, k americkým pracovným miestam. Jednoducho zavedie clá na mnohé produkty, či už z Číny alebo z Európy. No a neviem, že či je to dobrá správa pre Európu a pre štát, ako je Slovensko. S otvorenou ekonomikou zameranou na vývoz a ktoré vyváža hlavne produkty automobilového priemyslu. 

Keď už ste spomínali, že som bol v Spojených štátoch na Zastupiteľskom úrade - bolo to medzi rokmi 2003 a 2007. V tom čase ste mohli vo Washingtone ukázať na ktorýkoľvek Volkswagen Touareg, že ten bol vyrobený v Bratislave, lebo to bola pravda. Proste my sme to tam vyvážali. Otázka je, čo bude teraz.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Nočné sanitky bez lekárov či urgentní zdravotníci iba so 180 hodinovým kurzom. Naozaj je toto cesta ako zvýšiť kvalitu a dostupnosť zdravotnej starostlivosti? Reforma Záchrannej zdravotnej starostlivosti – teda ľudovo sanitiek, vyvoláva veľké obavy. Jej spoluautori kritiku odmietajú a v exkluzívnom rozhovore pre Aktuality tvrdia, že do systému nepôjde ani o euro menej. Podľa nich sa peniaze i lekári využíjú efektívnejšie.

Reforma záchrannej zdravotnej služby, ktorá vstúpi do platnosti od začiatku nového roka prináša veľa vážnych zmien vo fungovaní tejto doslova život zachraňujúcej časti našej medicíny. zároveň vyvoláva aj veľa rovnako tak vážnych a zásadných otáznikov no i pochybností. Ordinačné hodiny pre sanitky, teda nočné sanitky bez lekárov alebo záchranári, ktorí prešli iba 180 hodinovým certifikovaným kurzom. Je toto naozaj to, čo zdvihne kvalitu i dostupnosť záchrannej zdravotnej služby alebo tomu bude práve naopak? 

„Reforma rozhodne nepovedie k zvýšeniu dostupnosti a ani kvality starostlivosti o pacienta. Kvalita pôjde dole a tvrdíme, že v niektorých prípadoch to pôjde až na úkor ohrozenia zdravia a možno i života pacienta,“ tvrdil v nedávnom rozhovore pre Aktuality priamo prezident Asociácie Asociácie záchrannej zdravotnej služby a dlhoročný záchranár Matej Polák. Spoluautori reformy však tieto pochybnosti ostro odmietajú a za zmenami si i napriek kritike naďalej stoja. Podľa nich je dnes problémom rastúci trend výjazdov, ktoré nie sú pre sanitky určené, zneužívanie Záchrannej služby volajúcimi, ale aj malá efektivita využitia kvalifikovaných lekárov. 

Ako teda budú vyzerať ordinačné hodiny pre tento urgentný, život zachraňujúci typ medicíny a prečo prídeme v noci o lekárov v sanitkách? Naozaj stačí pre záchranára 180 hodinový – čo ako dobre certifikovaný, kurz? Ako bude vyzerať nová sieť pre záchranky a napokon, neskrýva sa za tým všetkým iba obyčajná snaha ušetriť na úkor pacientov či prekryť nedostatok kvalifikovaných lekárov?

Dnešné Ráno Nahlas s Hlavným lekárom Záchrannej zdravotnej služby Jozefom Karašom a projektovým manažérom reformy Gastonom Ivanovom.

Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Domnievam sa, že z pohľadu vlády Slovenskej republiky by istá preferencia, hoci asi aj krátkozraká, mohla byť v podobe prezidenta Trumpa. Môže tam byť istá preferencia silového štýlu politiky“. Pohľad na prezidentské voľby v Spojených štátoch optikou bezpečnostného analytika Mateja Kandríka z Adapt Institute.

Exprezident Republikánov, ktorý vyprovokoval až krvavý útok na Kapitol, verzus viceprezidentka, ktorá zachraňuje Demokratov – po tom, ako neodhadli sily Joe-a Bidena. Exprezident, ktorý Putina nazýva priateľom, no rovnako, že by neváhal zaútočiť priamo do srdca Moskvy, ak by tá „šla po Ukrajine“, verzus viceprezidentka s deklarovanou podporou Zelenského. Vyše tristo miliónov Američanov si už v horizonte hodín vyberie svoju budúcnosť personifikovanú v postave nového prezidenta. Na výsledky týchto v poradí už 60tych prezidentských volieb však čaká aj svet – vzhľadom na to, že sú v čase Putinovej vojny na Ukrajine, či Netanjahuovho krvavého tiahnutia voči militantom Hamasu a Hizballáhu s rozkolísanou bezpečnostnou situáciou v širšom regióne. 

Čo čaká svet a s ním aj Slovensko s Donaldom Trumpom a čo s Kamalou Harrisovou? 

Téma pre bezpečnostného analytika Mateja Kandríka z Adapt Institute, ktorý sa čerstvo vrátil z volebnej Ameriky. 

„Význam Spojených štátov v dnešnom svete je enormný. Ide o superveľmoc, ktorej vplyv, záujmy, spojenectvá, ale aj nepriateľstvá majú globálny rozsah. Spojené štáty sú významným hráčom v každej časti sveta“, hovorí Kandrík. „Preto sú poctivo sledované, študované, analyzované prakticky úplne všade“, dopĺňa. 

Predvolebné prieskumy hovoria, že výsledky budú tesné. A podľa Kandríka tesný výsledok nahráva stratégii ich spochybnenia Donaldom Trumpom. „Vidíme to už teraz, kandidát Trump hovorí, že voľby mu môžu byť ukradnuté. Opakuje tak svoj naratív z posledných volieb, kedy to skončilo tragicky, útokom na Kapitol“, dopĺňa analytik Adapt Institute. 

Ak by vyhral Donald Trump Kandrík predpokladá jeho tlak na ukončenie vojny na Ukrajine, otázkou však stále zostáva ako. V prípade Blízkeho východu zas očakáva podporu tvrdej línie izraelského premiéra Benjamina Netanjahua. „Nepotešili by sa mu v Teheráne“, tvrdí analytik. 

V prípade víťazstva Kamaly Harris Matej Kandrík hovorí o kontinuite Bidenovej administratívy vo všetkých oblastiach. A teda podporu Ukrajine. „Od Kamaly Harris nemáme žiadne špecifické vyjadrenia a konkrétne predstavy, ako by pomoc Kyjevu mala ďalej vyzerať“. A v prípade Izraela dôraz na vyváženejšiu vojenskú operáciu a zabezpečenie humanitárnej pomoci postihnutým týmto konfliktom.

Matej Kandrík však upozorňuje, že nech vyhrá voľby v USA ktorýkoľvek kandidát, vždy bude korigovaný kongresom. 

„Americký prezident nie je suverénom, nie je diktátorom a bude v mnohom záležať aj od povolebného zloženia kongresu“, hovorí.

Prezidentské voľby v USA však podľa analytika nevyhráva zahraničná politika, ale témy tej domácej. 

xxx

„Nepozerajme sa len na osoby politických lídrov. Videli sme to v USA koniec koncov aj pomerne nedávno, keď sme čakali takmer pol roka na schválenie balíčka pomoci Ukrajine, ktorý vtedy blokoval kongres. 

O zložení kongresu sa bude tiež rozhodovať v týchto voľbách. Zastúpenie republikánov a demokratov v ňom do veľkej miery určí, ako bude tá politika vyzerať. Americký prezident - nech je ním ktokoľvek - nie je suverénom, nie je diktátorom a bude v mnohom záležať aj od povolebného zloženia kongresu. 

Čiže inak povedané, nech je Donald Trump akýkoľvek, nemôže si robiť, čo chce. Je viazaný samotným kongresom.

Presne tak. Uvediem konkrétny príklad. Veľa sa hovorilo a špekuloval o tom, že by Donald Trump mohol nariadiť vystúpenie Spojených štátov z NATO. No nie je to právne možné. Práve kvôli tomu, že rozviazanie medzinárodných zmlúv a konkrétne tá o NATO by bolo podmienené súhlasom kongresu, kde na takýto krok si veľmi ťažko predstaviť politickú podporu. Čiže Donald Trump z pozície právomoci prezidenta nnemôže urobiť takýto konkrétny krok. A samozrejme je súhlasom kongresu podmienený v mnohých ďalších otázkach.

(…)

Ak by otázka znela tak, že kto z adeptov na prezidentský post viac vyhovuje záujmom Slovenskej republiky? Trump alebo Harris, kto by to bol a prečo?

Domnievam sa, že z pohľadu vlády Slovenskej republiky by istá preferencia, hoci asi aj krátkozraká, mohla byť v podobe prezidenta Trumpa. Môže tam byť istá preferencia silového štýlu politiky. Vieme, že Donald Trump je v mnohých otázkach pomerne kritický a ochotný vyvíjať tlak na Európsku úniu. Vyhlásil, že on bude ten, čo zabezpečí mier na Ukrajine a vieme, že to je cieľ, ktorý opakovane zdôrazňuje aj naša vláda.

V tom sú v harmónii s premiérom Robertom Ficom.

Presne tak. Tam vidím isté styčné body, ktoré by mohli zafungovať. A asi by tam nebol prítomný nejaký dôraz na kvalitu demokracie, slobodné médiá, otázky ľudských slobôd, aký by sme mohli viac očakávať od demokratickej administratívy.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Najdôležitejšie veci v mojom živote boli tie, ktoré ma najviac boleli a mojim najväčším zápasom bolo, prijať tú bolesť a nazatvárať pred ňou oči. Keď ju do seba integruješ, ona nezmizne, ale stane sa tvojou súčasťou. Pretože je dôležité aby sme boli ochotní do seba integrovať aj pravdu o našej bezmocnosti a krehkosti, hovorí kazateľ Daniel Pastirčák.

Tam kde som ja, nie je smrť a kde je smrť, tam nie som ja. To hovorili kedysi dávno už antickí stoici a ako k tomu oveľa neskôr dodáva alžbetínsky básnik John Donne: „Krátké zdriemnutie, k věčnosti vstaneme, smrti nebude – a smrť zahynie."

Napriek týmto ubezpečeniam je však smrť tou najzákladnejšou konštantou našej existencie, vymedzuje všetky naše plány i ambície a vedomím vlastnej smrteľnosti meriame aj všetky naše nádeje i obavy. Neunikne jej nik, no často nás oveľa viac straší – a aj bolí, nie vedomie našej vlastnej smrteľnosti, ale straty, ktoré nám prináša smrť našich blízkych, no nielen blízkych, veď napokon: „Nik nie je ostrovom samým pre seba a smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva. Preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe “

Dnešné Ráno Nahlas bude o smrti a o tom, ako prijať vedomie vlastnej pominuteľnosti, ale bude i o stratách, ktoré nám smrť prináša, ktorými nás samých umenšuje – no paradoxne i posilňuje a napokon, bude aj o smútku, ako prirodzenej súčasti nášho ľudského ja. S kazeteľom Cirkvi bratskej a básnikom Danielom Pastirčákom.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši Braňo Dobšinský.

No a na záver vás ešte pozývame k novému seriálu Aktualít pod názvom: „Tvárou v tvár smútku." Prečítať si v ňom môžete o neľahkých osudoch ľudí, ktorí prišli o svojho blízkeho, ale odborníci vám v ňom poradia, ako sa vyrovnať so stratami. Chýbať nebudú ani reportáže z originálnych cintorínov na Slovensku a inšpiratívne rozhovory s tými, ktorí odprevádzajú ľudí na druhý svet.

„Aby nežila uzavretá vo svojej bubline, odtrhnutá od reality. Synoda je ďalšou časťou cesty, ako cirkev čo najviac priblížiť k tomu, čím žije človek“, hovorí cirkevný analytik Imrich Gazda.

Ako byť živým spoločenstvom, ktoré dáva chuť spoločnostiam aj v 21. storočí? Ako prinavrátiť dôveru, ktorú strhla pliaga sexuálneho zneužívania rovno kňazmi? Ako premeniť štruktúry, aby stáli nohami pevne na zemi a stali sa prístupné nielen laikom, ale i ženám? Ako zahodiť triumfalizmus a vymeniť ho za službu posledným? Ako byť znamením Neznámeho s veľkým N, ktorý má dať zmysel rovno dejinám? 

Vo Vatikáne sa po troch rokoch skončil Františkov synodálny proces, či inak hľadanie odpovede na otázku: Ako ďalej? 

Po tom, ako sa nad ňou od októbra 2021 zamýšľali jednotlivé spoločenstvá najprv na miestnej, neskôr národnej, potom na kontinentálnej úrovni. Ako neskôr poslali svoje vízie a pripomienky do vatikánskeho ústredia a rozdebatovali ich kardináli a biskupi celého sveta na jeseň 2023. Október 2024 vo Vatikáne bol časopriestorom, aby ich dotiahli do programu, ako na to. A pri tom už boli okrem duchovných aj laici i ženy. Z vôle pápeža Františka. 

Aké úlohy teda stoja pred vyše miliardovým spoločenstvom katolíkov, ktorých je v Európe stále menej? Čo môže priniesť dôraz na väčšiu decentralizáciu? Prečo sa odložila otázka diakonie žien? A čo so sebou nesie Františkovo odporúčanie – „nebojte sa zašpiniť si ruky v službe“?

Téma pre cirkevného analytika Imricha Gazdu z portálu Postoj. 

„Synoda o synodalite je ďalšou časťou cesty, ako cirkev čo najviac priblížiť k tomu, čím žije človek. Aby nežila uzavretá vo svojej bubline, odtrhnutá od reality“, vysvetľuje Gazda.

Pripomienky zo Slovenska pritom tú odtrhnutosť pomenovali ako „nedostupnosť biskupov“ či ich „jednosmernú komunikáciu“. Nemáme tu podľa nich rovnako dostatočne rozvinuté schopnosti aktívneho počúvania a vedenia dialógu; „je tu nechuť počúvať“, „neschopnosť prijímať konštruktívnu kritiku“, nedostatok „kritického myslenia“. Ale i fakt, že slovenskí katolíci nevedia „formulovať svoje túžby“. 

Prekvapivo aj zo slovenského prostredia smerovala do Vatikánu požiadavka, či by službu diakona (čo je prvý stupeň služobného kňazstva) nemali zastávať aj ženy. „Túto tému máme spojenú skôr so západom, ako požiadavku skôr liberálnejších miestnych cirkví vo Francúzsku či Nemecku“, reaguje Gazda, no poukazuje, že je obsahom i pripomienok zo Slovenska. 

Aktuálna synoda nechala tému „diakonátu žien“ bez záveru s odkazom na ďalšie štúdium problému. Záverečný dokument však konštatuje, že „neexistujú dôvody, ktoré by bránili ženám zastávať vedúce úlohy v cirkvi“. Imrich Gazda konštatuje, že „slovenská cirkev ja na ženách závislá“. Sú podľa neho neraz jej motorom. „V prvom rade ženy potrebujú byť v cirkvi docenené“, hovorí. 

Upozorňuje, že v horizonte dvoch až troch dekád môžeme byť aj na Slovensku svedkami toho, že katolíci budú vo farnostiach odkázaní nie na slovenských, či poľských kňazov, ale na duchovných z Afriky či Ázie. Napovedajú to trendy záujmu o kňazskú službu v jednotlivých krajinách i fakt, že Európa podľa štatistík na rozdiel od iných svetadielov „kresťansky“ stagnuje a početne sa zmenšuje. 

Františkovým dedičstvom bude podľa Imricha Gazdu aj ťah na decentralizáciu či deklerikalizáciu. „Klerikalizácia je podľa Františka najväčšia choroba cirkvi. Hovorí dokonca, že je väčším hriechom ako zhýralí renesanční pápeži“. 

Je táto synoda úspechom či nevyužitou šancou? 

„Je dôležité, že sa o problémoch začalo otvorene rozprávať, to vidím ako úspech. Za čiastočný neúspech považujem fakt, že samotný koncept synodality zostáva pre mnohých vzdialený, nezrozumiteľný, neznámy“, hodnotí Imrich Gazda. Dodáva pritom, že neúspechom by bolo, keby závery synody zostali len na papieri. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mladí zdravotníci odchádzajú zo Slovenska aj preto, že sa u nás z pozície funkcií k zdravotníctvu vyjadrujú ľudia ako Peter Kotlár, hodnotí poslanec za KDH a záchranár František Majerský. Zodpovedá za to premiér, ktorý musí vyhovieť aj Kotlárovi, aby si udržal tesnú väčšinu v parlamente. Opozičný poslanec paradoxne podporuje reformu sanitiek. V rozhovore pre podcast Ráno Nahlas sa sťažuje, že parlament rieši zástupné témy miesto skutočných problémov.

V rozhovore s Františkom Majerským sa dozviete aj to, či podporuje požiadavky lekárskych odborárov a aká vážna je aktuálna kríza slovenského zdravotníctva.

Moderuje Peter Hanák.

„Ak má transakčná daň štátu priniesť 700 miliónov a z toho nejaké tri milióny majú ísť od mimovládneho sektora, príde mi to nedomyslené“, tvrdí Jana Žišková zo Slovenskej katolíckej charity, ktorá chodí na rokovania so štátom aj v zastúpení ďalších mimovládnych organizácií. 

„Budeme na vás myslieť, budeme vás „výnimkovať“ – sľuby a prísľuby, ktoré zostali sľubmi a prísľubmi. Tzv. transakčná daň prešla nielen parlamentom, svojim podpisom ju odobril aj prezident. Napriek tomu, že do ich uší zaznievali obavy mimovládneho sektora.

Jej vyrúbenie sa dotkne najviac zraniteľných: starých ľudí, rodín a detí z podporných zariadení, či hospicov, ako zaznievalo. 

„Prídeme o sumu, ktorý by nám pokryla celodennú stravu pre tridsať chorých bez domova na tri mesiace“ – vypočítalo Depaul Slovensko. A najväčší neverejný poskytovateľ sociálnych služieb – Slovenská katolícka charita hovorí, že na pomoc odkázaným bude mať menej o 135-tisíc a neraz pritom nahrádza úlohu samotného štátu!

Príde na slová prezidenta o novele, ktorá by odstránila „nezamýšľané dôsledky novej dane“? A čo ak nie? Téma pre Janu Žiškovú z Charity, ktorá aj v zastúpení ďalších z mimovládneho sektora rokuje s predstaviteľmi štátu. 

Črtá sa nádej na odstránenie tejto „nespravodlivosti“, ako označujú novú transakčnú daň…?

„Nám sa ukazuje, že dopady konsolidácie budú znášať najzraniteľnejší“, hovorí Žišková. 

Slovenská katolícka charita vypočítala, že ak by to tak nakoniec aj bolo, jej klienti a najmä seniori a znevýhodnení by prišli o vyše 9600 hodín opatrovateľskej služby. Alebo by distribuovali o deväť tisíc menej potravinových balíkov, ktoré smerujú aj k rodinám s deťmi. A tie s viacnásobným zdravotným znevýhodnením by prišli v jej zariadeniach o 1901 dní komplexnej starostlivosti. Charita by rovnako musela odmietnuť podporu pre 13 500 prenocovaní v nocľahárňach. Alebo 3 412 dní starostlivosti o starších ľudí v zariadeniach pre seniorov. 

Na približne sedemstomiliónovom výnose transakčnej dane sa pritom podľa Jany Žiškovej bude mimovládny sektor podieľať maximálne tromi miliónmi. Ide tak o necelé pol percento spomínaných úspor. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Politika „hrubých čiar" bola chybou, na ktorú dodnes doplácame, tvrdí jedna z kľúčových postáv Novembra 89 Martin Bútora. K odkazu novembrových námestí sa však podľa neho najautentickejšie prihlásime tým, že to s touto krajinou nevzdáme. „Nevzdávať sa! Nevzdávať sa a postaviť sa proti tomu," odkazuje Bútora.

O pár dní si pripomenieme 35. výročie Novembra 89. V ostatnej dobe sa však táto krajina akoby vydala cestou popierania jeho odkazu.

„Vzhľadom k tomu, o čo sa usiloval November 89, čo ponúkal a čo priniesol, tak dnes je to presne na opačnom póle. Ak to bola Nežná revolúcia, tak toto je rétoricky veľmi tvrdá kontrarevolúcia a to kontrarevolúcia, ktorá sa vo viacerých oblastiach prejavuje veľmi konkrétnymi krokmi na potlačenie slobody, kompetentnosti, demokracie a ktorá vedie až k ohrozeniu fungovania štátu," hovorí jedna z kľúčových postáv slovenského Novembra 89 Martin Bútora.

Z mimovládok, kritických médií a dokonca i z angažovaných občanov sa stávajú nepriatelia vlády. Vláda sa začína identifikovať so štátom a pre iné – než provládne hodnoty, akoby už v spoločnosti prestávalo byť miesto. Napokon, slová premiéra o hrádzi voči myšlienkam, ktoré vyznávajú desiatky tisíc občanov tejto krajiny hovoria samé za seba. Slovník voči opozičným postojom skĺzava do vulgárneho normalizačného škandalizovania, no a boj voči niektorým menšinám začína až nápadne pripomínať inkvizičné praktiky.

Aký je teda dnešný pohľad spoluzakladateľa VPN a poradcu Václava Havla na politiku „hrubých čiar," ktorú zvolila aj garnitúra, ktorá sa dostala k moci v Novembri 89?

„To považujem za chybu a nedostatočnú zodpovednosť voči vyrovnaniu sa s minulosťou a zločinmi napríklad stalinizmu či normalizácie. Nemecko sa s tým nejakým spôsobom vyrovnalo, my sme sa s tým vyrovnať nestihli. Nepodarilo sa to a na to doplácame,“ tvrdí Bútora.

Vek 35 rokov je pritom v živote človeka vekom zrelosti, v živote krajiny je to však iba krátky okamih. Bol teda November 89 len štastným oknom našich dejín, nie pevným základom našej cesty k slobode a demokracií? Vraciame sa späť v čase a ako sa postaviť – tu a teraz, za hodnoty novembrových námestí?

„Teraz sme v takom období, že proti tomu všetkému, čo sa teraz deje, je možné, nutné a zmysluplné aby rôzne poprepájané politické, občianske, expertné, vzdelávacie a ďalšie komunity si dali ako svoje heslo: My sme tí, ktorí sme tu ostali a ktorí sa nebudeme vzdávať, pretože my s touto krajinou ešte stále chceme niečo urobiť," hovorí o aktuálnom odkaze Novembra 89 jeden z mužov Nežnej revolúcie Martin Bútora. „Ak sa nebudeme starať my, prenecháme starosť o krajinu tým, ktorí nemusia byť priatelia demokracie a krajina bude vyzerať podľa ich predstáv,“ dodáva. 

„Nevzdávať sa! Nevzdávať sa a postaviť sa proti tomu tam, kde má človek presvedčenie, že sa pokúsi ostať v svojej inštitúcií pretože tam ešte môže niečo prospešné urobiť. Tam treba vydržať a postaviť sa na odpor. No a tam kde to nie je možné, treba proste odisť, ale treba dávať najavo svoj vzdor. Tých prostredí je veľa a budú pribúdať. No a treba si všímať a starať sa aj o druhých, ktorí sa o niečo také pokúšajú. No a napokon, ak ide o generáciu, ktorá už má deti, tak sa treba viac snažiť o to, aby nemali tie hlboké diery v pamäti," uzatvára Martin Bútora.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. 

Útok poslanca Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Plavákovú odhalil spor o podobu interrupčnej legislatívy, ale obnažil i neznalosť verejnosti o jej aktuálnom znení. Plod verzus žena – jeho potenciálna matka? Tieto práva sú v spore, žiadne z nich však nie je absolútne a nie je ani nadradené, pripomína právnička Andrea Erdősová.

Bábätko verzus plod. Rozvíjajúci sa život verzus základné ľudské práva ženy na svoje telo, súkromie, ale aj vlastný život i zdravie. Právo plodu verzus právo ženy – jeho matky. No a napokon definícia z našej Ústavy: „Každý má právo na život, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ verzus rozhodnutie Ústavného súdu, v ktorom konštatuje: „Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa článku 15, odseku jeden, prvej vety Ústavy.“

„Jedna z najväčších osobností našej teórie práva profesor Holländer hovorí o dôležitosti rovnosti práv ako akejsi axióme nášho práva. Žiadne právo nie je absolútne a žiadne nie je ani nadradené, to znamená, že na jednej strane máme právo ženy na svoj súkromný život, a na strane druhej máme právo plodu na život, ale nik nehovorí o tom, že to právo na život má byť absolútne nadradené iným právam,“ hovorí právnička Andrea Erdősová.

Vulgárny útok poslanca Rudolfa Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Luciu Plavákovú, a to práve kvôli citácií rozhodnutia ústavných sudcov v tejto téme, tak obnažil silný hodnotový spor, ktorý v otázke našej interrupčnej legislatívy drieme pod povrchom našej spoločnosti. Ešte vážnejšie však je, že napriek vážnosti tejto témy, povedomie o tom, aký zložitý spor to je a aké práva sú v tomto spore, akoby v spoločnosti čoraz viac absentovalo.

Zvrat v prelomovej americkej kauze Roe vs. Wade po takmer 50. rokoch pritom ukazuje, že táto téma sa môže stať nielen politickou rozbuškou, ale má i potenciál opätovne zvrátiť ženské práva doslova o desiatky rokov späť do minulosti. Téma pre právničku venujúcu sa otázkam zdravotníctva i ženských práv Andreu Erdősovú.

„To, že si spoločnosť formuje názory na vážne hodnotové problémy je v poriadku pretože v demokratickej spoločnosti konzervatívne i liberálne názory majú byť vzájomne rešpektované a musia žiť spolu vedľa seba, ale čo už v poriadku nie je, že sa pre politikov – tým, že je to pre nich tak vďačná téma, hoci to vôbec nie je zásadný problém nášho zdravotníctva ani spoločnosti, sa pritom všetkom úplne stratila zo zreteľa žena a ochrana jej zdravia i jej práv,“ tvrdí Andrea Erdősová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bolo by asi najlepšie, keby sa pani ministerka Šimkovičová rozhodla odstúpiť a prišiel tam niekto, kto vníma kultúru, umenie, kto rozumie tejto oblasti“ – exministerka Silvia Hroncová takto uzatvára svoje hodnotenie prvého roku tejto vlády v oblasti, v ktorej sama ešte pred rokom pôsobila. 

Už v horizonte hodín to bude rok, ako Robert Fico v pozícii premiéra predstavil svoju štvrtú vládu. V ten istý deň, ako zomrel bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka. 

Aké sú jej plody po roku?

Zmenené trestné kódexy očistili desiatky poťahovaných súdmi. Po kritike Bruselu však už stihli podstúpiť novelizáciu novelizácie novely!

Elitní špeciálni prokurátori sa rozpŕchli neraz po úradoch, ktoré nesúvisia s ich špecializáciou. Rovnako vyšetrovatelia zrušenej Naky. 

Krajina s rekordnými cenami masla má naordinované takmer trojmiliardové šetrenie. Jej ministri na čele s premiérom si však ešte predtým platovo výrazne polepšili. Pandémiu preveruje splnomocnenec, pre ktorého ani nebola. Lekári hrozia hromadne výpoveďami. A z rezortu kultúry rezonovalo aj to, že zem nie je guľatá. Naviac – z RTVS sa stala STVR, len preto, aby sa zmenilo vedenie. A erbové inštitúcie v kultúre prišli o kompetentné vedenia. Krajina pod Tatrami je tak aj v Kultúrnom štrajku. 

Čo na to tí, čo to ťahali ešte pred rokom? A konkrétne exministerka kultúry Silvia Hroncová? 

„Samozrejme, každý minister prichádza so svojimi témami, no v tejto chvíli netušíme, aká je stratégia, aká vízia, len vidíme snahu o mocenské ovládnutie ministerstva, kultúry a inštitúcií“, hovorí bezprostredná predchodkyňa ministerky Šimkovičovej. 

Personálne výmeny na čele inštitúcií ako je SND, kde Mateja Drličku ministerka nahradila Zuzanou Ťapákovou, či SNG, kde Alexandru Kusú nahradil najprv Anton Bittner, neskôr Miloš Timko, označuje za „nedôstojné“. „Žiaľ, keď porovnáme mená, ktoré odišli a naopak prišli, ani nie je možná diskusia. Neprišli tam odborníci, ktorí sú v tej oblasti zdatní a zorientovaní“, hovorí Hroncová. 

„Je to smutné, kam sa táto krajina dostalo 35 rokov od Nežnej revolúcie“, dodáva. Rezort je podľa nej v rozvrate. „V tomto období je potrebné hovoriť o veciach nahlas. Nahlas ich pomenovávať, ak prichádza k nesprávnym rozhodnutiam, či závadzaniu“. 

Ministerka Martina Šimkovičová by podľa nej urobila najlepšie, keby odstúpila. 

„Pozícia ministra alebo ministerky je o tom, že máte kultúre a jej obci slúžiť. Vytvárať jej čo najlepšie podmienky. Nemáte hovoriť do obsahu inštitúcií, za to zodpovedajú štatutári. A nemáte tomu rezortu panovať, ale slúžiť“, uzatvára Silvia Hroncová. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„U mňa to vyvoláva obrovský smútok, strach a otázku: Kde sa v ľuďoch berie toľko nenávisti a prečo im chýba aspoň náznak akejkoľvek empatie. Je to až nepochopiteľne zraňujúce," hovorí spoluzakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí Elena Martinčoková. Od brutálnej vraždy z nenávisti pred Teplárňou uplynuli už dva roky, pre túto komunitu sa však nezmenilo vôbec nič a hejt voči ním pokračuje.

Je 12. október 2022, Bratislava, Zámocká ulica. Je krátko po 19. hodine a pred kaviarňou Tepláreň sa niekoľkými výstrelmi mení slovenská realita. Brutálna dvojnásobná vražda z nenávisti, ktorá stála životy dvoch nevinných ľudí z LGBTI+ komunity prepisuje naše moderné dejiny. Od tohto útoku uplynuli už viac ako dva roky, na postavení LGBTI+ komunity sa však nezmenilo vôbec nič. Nič k lepšiemu, práve naopak, táto komunita sa napriek tomu, že nikomu nič zlé neurobila, stáva opäť terčom nenávisti a hejtu. Proste iba preto, že je niečím iná než väčšinová populácia.

„Pochybujem, že sa dožijem zrovnoprávnenia LGBTI+ komunity," tvrdí Martinčoková

Ako je to vôbec možné, kde sá tá bezuzdná nenávisť vlastne berie, no najmä – ako to vnímajú oni sami, ľudia, ako my, ktorí tu žijú, pracujú, odvádzajú dane a mnohí z nich sú pritom ešte len malé nevinné deti? Ako im to vysvetliť, keď sa hľadajú a cítia, že sú iné a prečo patrí sexuálna výchova do škôl? Kde sú naše oficiálne deklarované kresťanské korene, ktoré by mali hlásať lásku k blížnemu no a napokon, ako vlastne dva roky po, žije komunita LGBTI+ rodín? 

„Mňa to unavuje, ale nie je to pre mňa prekážkou, aby som v tom nepokračovala. Chcem v tejto krajine niečo zmeniť a chcem aby to bola krajina súdržná, empatická a aby sme vedeli prijímať inakosť tak, aby sme vnímali človeka aký je zvnútra, nie akým sa javí zvonka," hovorí Martinčoková.

Téma pre Elenu Martinčokovú, spoluzakladateľku Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a mamu geja, ktorá sa k tomu hrdo hlási s tým, že osobne ti zmenilo k lepšiemu aj ju. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Uvedomila si zásadnú vec: Na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová, ktorá po pätnástich rokoch odišla z STVR. 

Bola dušou odporu, odišla však paradoxne na vlastnú žiadosť. A to krátko po tom, ako sa verejnoprávna RTVS zmenila na STVR, (keď zišlo z toho, že bude STaR). Zmena, naordinovaná vládnou reprezentáciou, lebo tá potrebovala svojevedenie. 

Nový zákon tak narysoval novú inštitúciu s novým riadiacim pavúkom, aby sa toho starého mohli zbaviť. Zámer, ktorý vyvolal vlnu odporu už na samom začiatku. 

A bola pri ňom. Hovorila vtedy o svojej obave zo „spolitizovania verejnoprávnosti“, či o jej „únose“. Obavy sa vtedy premietli do vyše 1200 podpisov zvnútra verejnoprávnej RTVS. Nasledovala aj štrajková pohotovosť, či symbolická verejnoprávnosť v čiernom. 

Napriek tomu sa STVR stala skutočnosťou. A hoci v nej operuje Iniciatíva za verejnoprávnosť a nezávislosť, ktorá sa z času na čas kriticky vyjadrí, tváre a hlasy odporu z STVR zväčša odišli, alebo boli „odídené“. Alebo mlčia. 

Ako sa spätne pozerá na svoj príbeh s verejnoprávnosťou? 

Soňa Weissová, ešte donedávna šéfka zahraničnej redakcie rozhlasového spravodajstva, kritik zmien, ktorá neváhala odmietnuť ponúkané peniaze za mlčanlivosť. A pre niektorých aj „synonymum rozhlasu“.

„Po novom zákone o STVR nevidím dôvod, prečo by som tam mala zostať“, hovorí Weissová. „Nemala som pocit, že budem môcť naďalej slobodne tvoriť“, dodáva. 

Weissová spomína, že sa pristihla pri obave, že sa časom poddá „démonovi súhlasu“, ako o ňom čítala u Dominika Tatarku. „Hlavný hrdina sa tam pristihol pri tom, že súhlasí s vecami, s ktorými by inak nesúhlasil. Alebo aj okolie ho prinútilo k tomu, aby s tým súhlasil“, vysvetľuje. 

„Uvedomila si tiež zásadnú vec: na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Overujeme každú zbierku, ktorá k nám príde. Ak je to napríklad niekto, kto potrebuje zdravotnú liečbu, musí nám dať k nahliadnutiu zdravotné správy, cenové kalkulácie a potrebujeme príbeh aj fotografie, hovorí správkyňa slovenského Donia Zuzana Suchová. Rovnako je tak podľa nej zaručené, že v zbierkach nefigurujú iní darcovia než tí, ktorých si môžeme na internete sami skontrolovať. Ako však priznáva, majú aj "blacklist" podvodníkov.

Zbierky na lieky na tie najzávažnejšie ochorenia pri ktorých vás vaša vlastná zdravotná poisťovňa nechala na holičkách, zbierky na zdravotné pomôcky, liečbu, rekonvalescenciu alebo dokonca na prípady, v ktorých vás postihla povodeň či ste jednoducho vyhoreli. No zbiera sa i na vydávanie kníh, zakladanie médií alebo na všemožné komunitné projekty. I tak dnes vyzerá slovenská realita, v ktorej dobrovoľná vzájomná pomoc, spolupatričnosť a solidarita neraz nahrádza kolabujúci či chladne neosobný štát.

Jednou z platforiem na ktorých takéto zbierky prebiehajú je i Donio. "Pomáhame meniť príbehy, na ktorých záleží. Zmeň svoj príbeh, alebo pomôž iným." To je základné heslo tejto fundraisovej platformy.

O tom, čo o nás hovorí to, na čo sa zbierame, kde sú hranice tohto typu zbierok, ako si overujú realitu toho, na čo sa zbiera, ale i to, ako na zbierky vplýva spoločenská a politická situácia no a napokon, akí vlastne sme v našej dobročinnosti? O tom budeme v dnešnom rannom podcaste hovoriť so správkyňou slovenského Donia Zuzanou Suchovou.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„V hebrejčine je obsahom pojmu pokánie cesta naspäť, k svojim počiatkom. Inak – vrátiť sa k sebe samému, k takému, aký som v skutočnosti“, hovorí rabín Miša Kapustin. A takúto cestu k sebe podľa neho potrebuje aj Slovensko zmietané rozdelením. Rabín pritom používa obraz „pohľadu do zrkadla“.

Aj on bol terčom vraha zo Zámockej. A cez neho aj komunita za ním. Komunita, ktorá je na Slovensku síce menšia ako tá vietnamská či tá z Číny, no historicky je so Slovenskom previazaná od nepamäti.

Miša Kapustin, hlavný liberálny rabín Slovenska. A za ním dvojtisícová komunita židov. Menšina národnostná i náboženská.

Ako sa žije s vedomím, že ste „terčom“? S vedomím, že ste boli na zozname radikála, ktorý neváhal zabíjať len z nenávisti k inakosti? Naviac terčom v čase, keď sa takýmito terčami stávajú ďalší. Mimovládne organizácie, kultúrne inštitúcie či novinári. A rovno pričinením vládnych politikov, ktorí z nich robia či už „krvilačných bastardov“, alebo podhadzujú anonymnej mase sveta sociálnych sietí videá s útokmi na nich. 

Ako na takúto realitu terčov? A ako z nej? Téma pre židovského rabína Mišu Kapustina. 

„Bohužiaľ podobné veci (vražda na Zámockej) sa môžu opakovať. Nikdy nevieš, čo má kto v hlave. Toho mladého muža si totiž predtým všimol len málokto. A málokto ho bral vážne“, upozorňuje rabín Kapustin. V tomto vidí možné zdroje radikalizácie. 

Cestou de-radikalizácie je potom podľa neho opak prehliadania jednotlivcov a opak toho, že sa im nedáva váha. 

Nebezpečenstvom pre jednu spoločnosť vidí v prejavoch nenávisti a vulgarizmu. „Viem, prečo sa to robí. Nenávisť totiž spája ľudí ľahšie, ako prejavy priazne či argumenty. Kto tu už číta programy strán. Ale ak voči oponentovi použiješ nenávistné prejavy, k tomu jednoduchou rečou, si vypočutý oveľa rýchlejšie“, ilustruje Kapustin. Konštatuje pritom, že takýto postup síce môže vyhrávať voľby, no neprináša dobré výsledky. 

„Odporúčal by som, aby sme sa viac pozerali do zrkadla. Aby každý jeden nezabudol, kto vlastne je. Zrkadlo to ukáže. Lebo často zabúdame, kto sme, kvôli funkciám, maskám, ktoré si nasadzujeme...To vystaveniu sa zrkadlu je prvá vec, ktorú by som odporučil. A druhá je, aby sme nestrácali ľudskosť“, hovorí rabín Miša Kapustin. A dodáva, že jeho tretím odporúčaním je menej kritiky len pre samotnú kritiku. „Kritika je stratou času, ak za ňou nie sú ďalšie kroky. Ak ale vieš, aký bude druhý a tretí krok, vtedy má význam“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku, presnejšie v Bratislave, vzniklo nové vedecko intelektuálne centrum a jeho meno je Therapolis. Projekt má ambíciu prepájať intelektuálno vedecké kapacity Slovenska, s cieľom vytvoriť synergie presahujúce slovenský región. Ako však udržať najlepšie mozgy tu u nás, doma?

Therapolis, tento projekt má ambíciu prepájať špičkové výskumné tímy, odborníkov, odborníčky, inovátorov a inovátorky z rôznych odborov, krajín a sektorov. Chceme tak prispieť k riešeniu problémov v oblasti zdravia a kvality života občanov v meste, resp. v regióne.

Naším cieľom je priniesť unikátne výstupy výskumu a vývoja, ktoré budú prepojené na vzdelávanie a inovácie v politikách a službách s priamym dopadom na obyvateľstvo, ale aj spolupráca s partnermi zo všetkých regiónov Slovenska ako aj zo zahraničia.

To je nový projekt občianskeho združenia Therapolis kde nájdeme také známe a špičkové mená vedy akými sú Alexandra Bražinová či Silvia Pastoreková alebo Emília Beblavá či Matej Kačaljak a Miroslav Beblavý.

O čom projekt Therapolis je a aké výsledky od neho môžeme očakávať? To už je téma dnešného ranného podcastu Aktualít s dvomi iniciátormi projektu Renátou Hall a Martinom Kahancom.

Počúvate Ráno Nahlas,pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Keď sa dozviete, že máte onkologickú diagnózu, zavriete oči a budete čakať ako to dopadne? S klimatickou krízou je to podobné, mali by sme sa pozrieť pravde do očí, hovorí o čoraz častejších extrémoch počasia, akými boli napríklad nedávne povodne či letné horúčavy klimatológ Pavol Faško zo Slovenského hydrometeorologického ústavu.

Nedávne ničivé povodne v susednom Česku, Poľsku či Rakúsku. Doslova vražedné letné horúčavy s mnohými tropickými nocami. Dlhé obdobia sucha, striedané prudkými búrkami no a zimy, v ktorých sa nám o snehovej pokrývke môže len snívať.

„V tomto období sa v prejavoch počasia len potvrdilo to, čo sa v súvislosti s prejavujúcou sa klimatickou zmenou podmienenou činnosťou človeka tvrdilo už pred pár desaťročiami. V prejavoch počasia tak budú pribúdať krajné až extrémne situácie,“ vysvetľuje v Ráno Nahlas klimatológ Pavol Faško.

Bude takéto prejavy počasia novým normálom a ako bude vyzerať Slovensko v ére klimatických zmien? Má ešte ľudstvo čas sa klimatickej krze reálne postaviť a aké opatrenia budeme musieť urobiť tak, aby sa nám v takto nezvyklom počasí dalo udržateľne žiť? No a napokon, aký odkaz má pre popieračov klimakrízy človek vedy a faktov? 

„Treba oddeľovať to, čo je nazývané ako prirodzené kolísanie klímy na zemi v historických epochách, od toho, čo sa deje teraz - a čo je spôsobené činnosťou človeka v približne posledných dvoch storočiach. Ten proces, ktorý teraz prebieha, prebieha neporovnateľné rýchlejšie ako bolo kolísanie klímy v dejinách Zeme. Ak sa napríklad priemerná ročná teplota vzduchu u nás zmeni za sto rokov (1950-2050) o 4 až 5 stupňov Celzia, tak to bude taká zmena teplotných podmienok, aká sa pri prirodzenom kolísaní klímy udiala za 100 tisíc rokov. To je ten problém, tá rýchlosť zmien. No a toto popieračí klimatických zmien nechcú brať do úvahy,“ hovorí klimatológ zo SHMÚ Pavol Faško.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Oni mi vlastne povedali, že ty si sa šiel vyjadriť, rátaj teda s útokmi. A to mi príde neakceptovateľné“, tvrdí Marek Janiga.

Svojho času „nejaký študent s pubertálnymi vyrážkami“ – to optikou premiéra Fica, keď ON vyzýval rovno dekana právnickej fakulty k diskusii o Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorú dekan označil za „kriminogénny faktor“. 

Rovnako svojho času mladý študent, ktorý pre napadnutú Ukrajinu vyzbieral tisíce eur. Na počiatku pritom sám odohral klavírny koncert s trojtisícovým obnosom – a to rovno v Spojených štátoch. 

Aktuálne študent práva, ktorý sa na akademické skusy vybral do francúzskeho Štrasburgu. Napriek tomu naďalej organizuje pomoc Ukrajine a rovnako neprestáva hovoriť o veciach verejných. 

Marek Janiga, ktorý si odskočil na Slovensko, aby za päť dní absolvoval štyri diskusie. A to v rôznych mestách. 

Ako vidí svoju krajinu z metropoly europarlamentu – zo Štrasburgu, ktorý je na pomedzí dvoch zabehnutých demokracií – Francúzska a Nemecka. 

„Ak sa na to pozrieme spätne: novela novelizovanej novely trestného zákona hovorí sama za seba“, poukazuje Janiga. Svojho času bol iniciátorom diskusie o zmenách v trestných kódexoch na univerzitnej pôde. 

Premiérova verejná kritika spustila proti nemu vlnu útokov na sociálnych sieťach, voči čomu sa spätne bráni aj trestnými podaniami. „Právnici, ktorí ma zastupujú, vyhodnotili, že to môže napĺňať znaky niektorého z trestných činov – či už nebezpečné elektronické obťažovanie alebo neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi, ohováranie, šírenie neprávd“, ilustruje Marek Janiga. „V zdravej spoločnosti sa nemôže stať a pokiaľ sa to deje, malo by sa to vyšetriť“, dodáva. 

Študent práva Janiga však dáva do pozornosti argumentáciu prokuratúry. „Uvedením sa do mediálneho priestoru som sa mal ja ako oznamovateľ sám vystaviť útokom voči svojej osobe. Oni mi vlastne povedali, že ty si sa šiel vyjadriť, rátaj teda s útokmi. A to mi príde neakceptovateľné“, tvrdí Marek Janiga, s tým, že nie je verejne činná osoba. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vidím tam silné prvky konzervativizmu, nacionalizmu a to nie je niečo, čo je prítomné v modernej sociálnej demokracií a rovnako nie je to ani súčasťou odborového hnutia, kritizuje odvrátenie sa Smeru zo sociálnodemokratických pozícií prezidentka KOZ Monika Uhlerová. Konsolidačný balíček KOZ odmieta a kritizuje i nechuť vlády k dialógu.

KOZ ostro odmieta vládny konsolidačný balíček. V jeho obsahu, ale aj forme jeho schválenia, kde vláda podľa odborov rezignovala na zmysluplný dialóg so sociálnymi partnermi a bremeno uťahovania opaskov prakticky bez diskusie preniesla na bedrá tých najzraniteľnejších skupín obyvateľstva. Kde je ten deklarovaný sociálnodemokratický a ľavicový charakter vládneho SMER-u, pýta sa v Ráno Nahlas šéfka odborárov.

„Rada predsedov odborových zväzov KOZ odmieta schválený konsolidačný balíček vlády. Konsolidácia je síce nevyhnutná, no musí byť spravodlivá a postupná. V žiadnom prípade nesmie zasiahnuť najzraniteľnejšie skupiny.

Zvýšenie DPH, miestnych daní či pokles daňových bonusov len zhorší situáciu bežných ľudí. V čase, keď ešte stále bojujeme s infláciou a zvyšovaním cien, musíme hľadať riešenia, ktoré nezaťažia najviac pracujúcich a rodiny.

Vláda musí prehodnotiť svoje kroky a začať skutočný dialóg so sociálnymi partnermi. Ak má konsolidácia prispieť k rozvoju Slovenska, musí byť spravodlivá pre všetkých.“

To je výňatok z aktuálneho stanoviska Konfederácie odborových zväzov k vládnej predstave ozdravenia verejných financií. Konfederácia odborových zväzov, ktorá bola dlhé roky vnímaná aj ako akýsi tichý koaličný partner ficovho SMER-u, a predlžená ruka jeho záujmov prostredníctvom odborárskych bossov, sa tak postupne profiluje do pozície reálneho oponenta vládnej politiky. Podľa prezidentky KOZ Moniky Uhlerovej už ficov SMER dávno nereprezentuje modernú sociálnodemokratickú politiku a preto ani záujmy odborov.

Odbory boli vždy symbolom pokroku a univerzalistického rozširovania práv, pripomína šéfka KOZ a kritizuje umelé rozdeľovanie spoločnosti predstaviteľmi aktuálnej vládnej moci, ktorý vo svojej rétorike stavajú proti sebe napríklad predstaviteľov kultúrnej obce a robotníctva. Navyše, to všetko stavia voči sebe skupiny, ktoré sú na jednej lodi a nie sú si nepriateľom. Ten skutočný nepriateľ je niekde úplne inde, hovorí prezidentka KOZ Monika Uhlerová.

Počúvate Ráno Nahlas, s prezidentkou KOZ Monikou Uhlerovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Toto všetko sú kroky, ktoré utlmia našu ekonomiku a to je veľmi zle pretože našou jedinou šancou je ekonomický rast. Veď, prečo by sme nemali rásť ako bratia Česi či napríklad Rumuni? Viete aký pokrok urobilo Rumunsko? No a my stojíme na mieste a tento konsolidačný balíček ešte viac zabrzdí našu ekonomiku, hodnotí vládny konsolidačný balíček bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál.

Podľa neho na vládnu konsolidáciu doplatí drvivá väčšina rodín a najviac si uťahovanie opaskov odnesú tí najslabší – viacpočetné rodiny a rodiny samoživiteliek a samoživitelov. Tým pádom, samozrejme, aj ich deti. Naopak, s niekoľko miliardovou sekerou v Sociálnej poisťovni, sa jedným z pomyselných víťazov konsolidácie stávajú penzisti.

Naši dôchodcovia si na niečo zvykli, ale budú si musieť odvyknúť. A ono sa to i stane, ale tí, ktorí sú dnes pri moci, sa to budú snažiť všemožne a dlhodobo ututlávať, pripomína exminister.

No a aký dosah bude mať celkom nová daň z finančných transakcií? "Doplatíma na ňu v podstate úplne všetci, vrátane zamestnávateľov či dokonca i neziskových organizácií," tvrdí Jozef Mihál.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o konsolidačnom balíčku, transakčnej dani i spore medzi nárokmi penzistov a možnosťami ekonomiky, čiže daňovníkov živiacich rodiny.

S exministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Jozefom Mihálom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Profesionálny rodič je hraný film, ktorý však zobrazuje reálny problém. Snímka bola v hre o nomináciu na Oscara v kategórii krátky film. Ukazuje slovenskú ženu z majority, ktorá si výmenou za výplatu vezme domov rómske dievčatko. Od dobrého skutku to má ďaleko a čoskoro sa ukážu problémy...

Režisér Erik Jasaň v podcaste Ráno Nahlas hovorí, že s týmto problémom má skúsenosť aj z vlastnej rodiny, kde sú aktuálne štyri rómske deti, aj keď sa ich už vystriedalo desať. Niektoré deti totiž nezapadnú a pendlujú medzi detskými domovmi a rôznymi rodinami. Prečo takto funguje profesionálne rodičovstvo a je to naozaj taký veľký problém aj v realite mimo filmu? Ako štát vlastne pristupuje k odoberaniu detí z osád?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Tu je v opozícií Harabin či Republika a to znamená, že vláda je pod tlakom ešte krajnejšej pravice než aký ona sama produkuje. Fico vie, že sa neudrží pri moci tým, že bude doručovať sľubované výsledky vládnutia a tak namiesto toho, musí čoraz viac ukazovať nepriateľov a údajných vinníkov, tvrdí bývalý šéf SDĽ Peter Weiss. Podľa neho ide o veľmi nebezpečnú politiku pretože premiér sa ocitol v špirále radikalizácie, ktorú už nemá pod kontrolou.

Vláda uvalila na bedrá občanov viac ako dva a pol miliardový konsolidačný balíček. Ficov kabinet pri tom poruší viacero sociálno-demokratických princípov a dokonca i jasných sľubov z úst samotného premiéra.

Namiesto diskusie o tom, ako ekonomicky, ale i celospoločensky dostať Slovensko z nelichotivých a doslova až posledných miest v životnej úrovni vo všetkých možných merateľných parametroch, sa však vláda rozhodla ísť cestou hľadania vnútorných nepriateľov a eskalovania konflitktov.

Z politických oponentov, ale i médií či občianskej spoločnosti sa tak postupne stávajú nielen oponenti moci, ale priam nepriatelia štátnosti v slovníku nápadne podobnom normalizačnej moci v ére bývalého režimu.

Izolácia Slovenska sa však čoraz viac prejavuje aj na medzinárodnom poli, kde vládnej politike deklarovaných siločiar na všetky štyri svetové strany prestávajú rozumieť i naši najvernejší spojenci a v panteóne našich strategických väzieb sa tak čoraz viac ocitajú výhradne Rusi, ktorí vedú brutálnu vojnu s našim východným susedom a Maďari, ktorí zasa nepokryte poškuľujú po revízií Trianonu.

Máme dočinenia s krízou vládnutia. Je to zrkadlo celkového úpadku strategických politických elít od Novembra 89. Zároveň však platí, že toto je najslabšia vláda SMERu v histórií. Je to nekoncepčná vláda, je to vláda, ktorá sa nedrží ani svojho vlastného vládneho programu a je to vláda, ktorá stratila i svoj sociálno-demokratický charakter. Jej vládnutie sa dnes celkom podriaďuje politike ukazovania na ideologického nepriateľa a jeho vytvárania, tvrdí bývalý predseda Strany demokratickej ľavice a exdiplomat Peter Weiss. A aký je podľa neho dôvod takejto politiky? Robert Fico sa dostal po roku 2020 spať k moci tým, že sa orientoval na čoraz viac radikálnejších voličov, ktorých pritom on sám radikalizoval, no a dnes sa sám ocitol vo vleku ich radikalizmu, tvrdí Weiss.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Myslím si, že Izrael chce pokračovať v ofenzíve proti Hizballáhu a Iránu, aby obnovil svoju odstrašujúcu silu. A viacmenej si tak zaistil niekoľko rokov pokoja. O nič iné nejde v tomto regióne“, hovorí Irena Kalhousová, riaditeľka Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity v Prahe. 

Takmer 42-tisíc obetí na strane Palestíny, 1200 v Libanone, milióny utekajúcich pred vojnou v Pásme Gazy, vyše milióna vysídlencov na pomedzí Libanonu a Sýrie, 728 mŕtvych izraelských vojakov – bilancia vojnového besnenia, ktoré odštartovalo iné besnenie: teroristický útok militantov palestínskeho hnutia Hamas zo 7. októbra minulého roku. Vtedy bojovníci Hamasu beštiálne pozabíjali 1160 prevažne civilistov, do zajatia zobrali ďalších 251 rukojemníkov, z ktorých je stovka ešte stále v Pásme Gazy a nevie sa, koľko ich je pri živote. 

Vojnové besnenie, ktoré nedáva pokojne spávať nielen obyvateľom regiónu, ale do pozoru stavia svetové spoločenstvo. Logika vojny totiž hovorí, že raketové útoky Iránu spred pár dní si žiadajú opäť ozbrojenú odvetu Izraela a táto už má mať pripravenú ozbrojenú odozvu Teheránu, ako to zaznieva z tých končín. 

Ako a kedy sa to skončí? Sú vôbec reálne ciele zničiť Hamas, či Hizballáh, ktoré si dal premiér Netanjahu a nezatiahnuť do väčšieho konfliktu Irán, ktorý ich financuje, aby oni zaňho ničili Izrael?

Otázky, na ktoré sa pozrieme s Irenou Kalhousovou, riaditeľkou Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity v Prahe. 

„Keď som to začala sledovať, nevedela som si predstaviť, o aký hrozný útok ide. Myslela som si, že to len niekoľko členov Hamasu preniklo do Izraela, kde páchajú činy. No bola som v tom, že sa to skončí do niekoľkých hodín, pretože ich vytlačí izraelská armáda“, spomína si na vtedy sobotné ráno 7. októbra spred roka expertka na izraelsko-palestínske vzťahy. 

„Že šlo o taký masívny útok, ktorý potrvá vo svojej „horúcej“ fáze viac ako deň, a že výsledkom bude toľko mŕtvych, to som si nevedela predstaviť“, dopĺňa. 

„Vtedajšia politicko-bezpečnostná doktrína Izraela jednoducho neverila tomu, že Hamas je pripravený urobiť niečo, čo by nabúralo status quo. Čo by viedlo Izrael k odpovedi, ktorá by mohla ohroziť pohodlie najvyšších predstaviteľov Hamasu“, hovorí Irena Kalhousová. 

„Myslím si, že Izrael chce pokračovať v ofenzíve proti Hizballáhu a Iránu, aby obnovil svoju odstrašujúcu silu. A viacmenej si tak zaistil niekoľko rokov pokoja. O nič iné nejde v tomto regióne“, uzatvára. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Už mám toho dosť! Avizuje v Ráno Nahlas možnú právnu obranu voči útokom vládnej moci novinárka a občianska aktivistka Marta Šimečková. "Tak sa mi zdá, že sa už nemôžem tváriť, že sa nič nedeje len preto, že niekto, kto sa dostal na scénu len vďaka svojmu výnimočnému talentu, ktorý spočíva v tom, že nemá žiadne zábrany aby z lží a manipulácií uplietol tie svoje súvislé kopance a pľuvance," vysvetľuje Marta Šimečková..

Ich mená, mená členov jej rodiny, zaplnili verejný priestor s intenzitou a mierou dovtedy priam nevídanou. Stali sa predmetom škandalizovania, očierňovania i politickej propagandy až nápadne pripomínajúcej časy 50. rokov minulého storočia. Ide pritom o rodinu, ktorá už desaťročia vyrýva na Slovensku vo verejnom priestore hlbokú intelektuálnu stopu. Šimečkovci. A medzi nimi aj mama predsedu Progresívneho Slovenska a manželka novinára z denníka N Marta Šimečková.

"Toto je nie je nehybnosť, toto je niečo o trochu horšie, hovorí pre Ráno Nahlas v narážke na jedno z kľúčových diel Milana Šimečku "Koniec nehybnosti" pojednávajúcom i o normalizačnej stagnácii Marta Šimečková.

Hoci sa meno jej manžela, jej syna i meno jej svokra - a napokon i meno jej samej, stalo jedným z najfrekventovanejších v našom verejnom priestore za ostatné mesiace a stalo sa predmetom škandalizovania, očierňovania - ako i bohapustej demagógie zo strany vládnej moci, ona sama vieru v túto krajinu vôbec nestratila.

"Áno, náš život za to stojí, stojí za to urobiť si túto krajinu - v ktorej sme sa narodili a do ktorej patríme, lepšou. Veď napokon, stálo to za to i obrovskému počtu ľudí pred nami, ktorí za to zaplatili strašným spôsobom, tak prečo by to nemalo stáť za to práve nám," hovorí novinárka, občianska i ľudskoprávna aktivistka Marta Šimečková.

"Niekoľko gombíkov sa tu zaiste zaplo zle, niečo sa určite stalo zle - a nielen tu, ale nemyslím si, že je to už uzavretý príbeh. Napokon, Slovensko sa už v minulosti vedelo dostať z veľmi hnusných a zdanlivo nebezpečných situácií. Je ale pravdou, že pokrok nejde lineárne, ale skôr akousi špirálou a preto by sme si nemali robiť ilúzie, že to nebude stáť obete a čas, tvrdí Šimečková.

Zároveň avizuje možnú právnu obranu voči vytrvalým útokom vládnej moci voči nej, ako i voči členom jej rodiny.

"Už toho mám pomaly dosť a preto uvažujem i o nejakej právnej obrane. pretože ako teraz kolujú po sociálnych sieťach všelijaké tie múdre citáty, tak jeden z nich hovorí, že Kráľovstvo lží nie je tam, kde sa klame, ale tam, kde sa lož akceptuje. Človek by sa preto nemal toho kráľovstva lží zúčastňovať tým, že to klamstvo akceptuje, že sa s tým zmieri alebo sa bude tváriť, že sa to nedeje a to ani tým, že sa nebude brániť," hovorí Marta Šimečková.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je to facka pre slobodu tlače na Slovensku“, reaguje na žalobu premiéra na Petr Bárdyho a vydavateľstvo Ringier Pavol Szalai z parížskej centrály medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc. 

„Pred pár dňami som si prevzal na pošte žalobu. Žaluje ma Robert Fico. Za moju knihu Fico – posadnutý mocou.“Úryvok zo štvrtkového textu Petra Bárdyho, šéfredaktora a komentátora Aktualít, zároveň autora knižných titulov či už o Igorovi Matovičovi ako o Homo vulgaris, alebo o Odvahe k ľudskosti prezidentky Zuzany Čaputovej. 

Stotisícová žaloba právnikov premiéra Roberta Fica pritom nenapáda nič z obsahu vyše tristostranového príbehu o zákutiach politiky okolo aktuálne najsilnejšieho muža krajiny. Nenapáda práva k stovkám fotografií. Vadí im obálka knihy a konkrétne Ficova podobizeň na nej. 

„Neuveriteľné“, „nehodné premiéra jednej krajiny Európskej únie“, ale i „môžete si za to sám“ – reakcie, ktoré žaloba vyvolala. 

Zaznievajú aj hlasy o tzv. slappových – a teda „šikanóznych“ či odstrašujúcich žalobách, ktoré sa cez anglický výraz slap posúvajú významovo až k „facke“. 

Sme na Slovensku svedkami takejto facky pre slobodu slova? A čím sú ohraničení novinári a na druhej strane objekty ich záujmu politici? 

Téma pre Pavla Szalaia z medzinárodnej novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc. 

„Tu vo Francúzsku pred každými voľbami vyjdú o každom kandidátovi minimálne dve knihy, okrem tej, ktorú o sebe napíšu oni. Keď som tejto žalobe hovoril kolegom vo Francúzku, tak sa veľmi začudovali, že také niečo je možné na Slovensku“, hovorí Szalai. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Knihy sú iba sčasti tovar, z veľkej časti ale ide o kultúrne bohatstvo a ako k takému by sme sa k nim mali aj správať. Dôležitá vec je to i z pohľadu štátu či národa pretože to kultivuje ľudí, vytvára to celkovú kultúru, prispieva to k vzdelanosti a lepšiemu pochopeniu sveta i nás samých, tvrdí zakladateľ kultového kníhkupectva Artfórum Vladimír Michal.

Cenou za zdravšie verejné financie by mali byť aj drahšie knihy. V pôvodnom návrhu konsolidačného balíčka to tvrdila vláda, ktorá sa hlási ako k sociálnodemokratickým, tak i národnobuditeľským hodnotám. Napokon, minister financií to povedal celkom jasne: „Musíme povedať, že knihy ako také, sú doménou bohatších vrstiev obyvateľstva.“ Vláda sa tak síce slovne zaštituje panteónom našich národných buditeľov, z ktorých mnohí boli práve ľudia knihy, skutkami však prístup ku knihám ľuďom chcela prakticky sťažiť.

Ako to kedysi napísal už Ray Bradbury: „Nemusíte knihy páliť, aby ste zničili kultúru. Stačí, ak ľudia knihy prestanú čítať.“ Vládna koalícia napokon svoj zámer prehodnotila a od vyššej DPH na knihy ustúpila, téma je však už na stole.

O čom teda takéto uvažovanie vládnej garnitúry vypovedá a v akom stave je dnes vlastne slovenský knižný trh? Prečo je kniha doslova grunt akejkoľvek kultúry a ako zmeniť prosté čítanie na „dobrodružstvo myslenia“?

Aké knihy čítame, skutočne knihy kupujú len bohatí, čo robí knihu dobrou knihou, kto a ako mieša edičný plán Artfóra a kde sú hranice slobody slova pre renomovaného vydavateľa a kníhkupca? No a napokon, kam sa uberá slovenská kultúra i demokracia na prahu 35. výročia Novembra 89?

Témy Rána Nahlas so zakladateľom kultového kníhkupectva Artfórum Vladimírom Michalom. Dodajme, že rozhovor sme nahrávali koncom septembra, odvtedy vláda svoj zámer prehodnotila a knihy vysokou sadzbou DPH zaťažiť už neplánuje. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nie jeden valec, ale dva majú byť obrazom Slovenska po prvom roku tejto vládnej koalície, tvrdí Grigorij Mesežnikov. Poukazuje pritom na obraz „valca zo Zlatej Idky“, ktorý je známy z čias Vladimíra Mečiara. „Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú diviť!“ - tak sa zastrájal Mečiar na aktíve funkcionárov svojho hnutia v Zlatej Idke pri Košiciach. Odvtedy je to podľa politológa „kód na všetko nedemokratické“. 

Bol na zozname vraha zo Zámockej. Vo februári 2008 ho zas fyzicky napadli za bieleho dňa v Bratislave, pričom mladý útočník naňho pokrikoval antisemitské heslá. A hoci nepochádza zo Slovenska – viac ako 15 rokov sa spolupodieľal na príprave Súhrnnej správy o stave spoločnosti – áno, tej slovenskej. Od Novembra 89 je jeho hlas prítomný v našom verejnom diskurze – vtedy bol pri vzniku vyhlásenia sovietskych občanov žijúcich v Bratislave na podporu požiadaviek VPN. Neskôr stál pri zrode Inštitútu pre verejné otázky, kde sa k nim vyjadruje dodnes. 

Grigorij Mesežnikov.

Aká by bola jeho správa o stave spoločnosti Po Roku od posledných parlamentných volieb? Ako vidí krajinu pod správou tria Fico-Pellegrini-Danko, ktorej hrá opozičnú úlohu iné trio: Šimečka-Majerský-Grohling?

Dnešné RánoNahlas bude o formulácii takejto správy o stave Slovenska. 

Jeho obrazom je podľa Grigorija Mesežnikova valec o odvolávkou na Mečiarov „valec zo Zlatej Idky“. „Slovo valec sa zakódovalo na označenie nejakej nie veľmi demokratickej politiky. Ale oproti rokom 2006 a 2007 je to, čo sa odohráva dnes, je rádovo nebezpečnejšie“, tvrdí politológ. 

A hovorí, že ak by vydávali Súhrnnú správu o stave Slovenska dnes, dali by na jej obálku nie jeden valec, ale dva. Obálka z roku 2007 totiž nahnevala Roberta Fica. 

Grigorij Mesežnikov hovorí, že za aktuálny stav krajiny je popri premiérovi Ficovi rovným dielom zodpovedný Peter Pellegrini. „Stál za všetkým nedemokratickým, čo sa prijímalo, ešte keď nebol prezident“, ilustruje. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Bez podpory prorastových stimulov do ekonomiky sa konsolidácia môže stať trvalou. Konsolidáciou sa totiž zníži hospodársky rast a to povedie k rastu deficitu i dlhu, tak znie kľúčová výhrada voči vládnej konsolidácií od exministerky financií Brigity Schmögnerovej. Okrem toho jej chýba i ľavicová solidarita a nechuť štátu šetriť na vlastných výdavkoch.

Vládna konsolidácia za viac ako dva a pol miliardy eur. Na poslednú chvíľu, bez širokej diskusie a dokonca i s prelomením základných sociálnodemokratických červených čiar ako je zvyšovanie sadzby DPH.

Na strane druhej pritom štát neukázal veľkú ochotu, ani schopnosť, šetriť sám na sebe a dokonca sa vláda zložená s dvoch strán, ktoré sa deklarujú ako sociálno-demokratické, neodvážila siahnuť ani k skutočnej progresivite daní, ktorá by zasiahla vysokopríjmové skupiny obyvateľstva.

Navyše, vláda nesiaha ani k zásadnejším škrtom na vlastnej spotrebe a to ani v oblasti zbrojných výdavkov. Otázna je i miera nekompetentnosti a spolitizovanosti takto zásadného ozdravovania verejných financií.

Ako teda takýto spôsob konsolidácie dopadne na bedrá širokých vrstiev obyvateľov a dokáže ešte premiér Fico i naďalej a s pokojnou tvárou tvrdiť, že sa to nedotkne životnej úrovne a sociálnych istôt, keď fakty a čísla hovoria o opaku? Je toto sociálnodemokratická, ozaj ľavicová predstava, ako si utiahnuť opasky a ak nie, tak čo je za tým? No a o čom je nová Daň z finančných transakcií a hrozí nám v prípade nekonsolidácie „grécka cesta"?

„V čom sa môžeme porovnávať s Gréckom, bohužiaľ, je HDP na obyvateľa. Tu sme naozaj len tesne nad nimi. Za nami je už len Grécko a Bulharsko. To je, myslím, to najvážnejšie, čím sa treba zaoberať," tvrdí Exministerka financií.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes o vládnej konsolidácií. Tentoraz pohľadom renomovanej ľavicovej ekonómky Brigity Schmögnerovej.

Očkovanie mRNA vakcínami ako génová terapia, či covid-19 ako dieťa laboratórií. Aj toto by mala obsahovať zatiaľ neverejná správa o prešetrovaní pandémie v réžii vládneho splnomocnenca Petra Kotlára. Ako to vyzerá, ak sa závery preveria? 

Vyštudoval marketingovú komunikáciu, na Strednej odbornej škole masmediálnych štúdií v Bratislave. Aktuálne študuje bezpečnostné a strategické štúdiá spolu s európskymi štúdiami na Masarykovej univerzite v Brne. Okrem politických textov sa venuje dezinformáciám a sociálnym sieťam. Po tom, ako zverejnil text o raperovi Rytmusovi o jeho návšteve na úrade vlády pred voľbami, spevák na oplátku voľne zavesil jeho telefónne číslo na sociálne siete. 

Mladý a šikovný novinár Aktualít Matej Príbelský. 

Aktuálne napísal text o očakávanej no stále odkladanej správe o prešetrovaní manažovania pandémie, ktorá má byť výsledkom vyše polročnej práce rovno vládneho splnomocnenca pre túto oblasť. 

Závery majú byť dramatické – očkovanie mRNA vakcínami ako génová terapia, či covid-19 ako dieťa laboratórií. Ako to vyzerá, ak sa závery preveria? Aj na to sa pozrieme optikou novinára, ktorý sa na to podujal. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Babišovo hnutie ANO je jednoznačným vítazom krajských a senátných volieb. Hnutie zvíťazilo v desiatich z 13 českých krajov. Naopak koaličným stranám sa darilo len v dvoch regiónoch – na južnej Morave a v Juhočeskom kraji. Za porazeného volieb niektori označujú stranu Piráti na čele s Ivanom Bartošom, ktorí získali v krajských zastupiteľstvách iba tri mandáty. Šéf pirátov ešte v nedelu večer rezingoval z čela strany spolu aj s celým vedením.

No a v utorok premiér Petr Fiala prišiel s nečakaným návrhom odvolať práve predsedu Pirátov Bartoše z postu ministra pre miestny rozvoj a vicepremiéra pre digitalizáciu. Domnieva sa, že jeho koaličný partner nie je schopný dotiahnuť digitalizáciu stavebného konania do úspešného konca. O tom čo sa deje vo vládnej koalícii u našich susedov a prečo je česká vláda medzi mnohými občanmi nepopulárna v podcaste hovoríme s českým komentátorom Jindřichom Šídlom.

„Petr Fiala sa rozhodol zahrať rolu, ktorá mu nie je vlastná za posledných 12 rokov v politike. Využil situáciu ukázať, že je politický líder. Či mu to pomôže, tým si nie som istý, ale skúsil to," hovorí v podcaste.

V rozhovore rozberáme aj úspech Andreja Babiša v krajských voľbách a jeho budúcnosť v českej politicke. „Získali obrovské sebavedomie a pocit, že návrat k moci majú v ruke. A ako povedala bývala spin doktorka Andreja Babiša, keď si je istý, tak nerobí chyby."

Moderuje Denisa Hopková.

Slovensko šokovala správa o náhlom uzavretí dôležitého mosta pred Banskou Bystricou. Dôvodom bol jeho havarijný stav ohrozujúci bezpečnosť dopravy. Relevantné informácie pritom hovoria, že v stave ohrozenia životov i zdravia motoristov sú takto stovky mostov po celom Slovensku. Ako je možné, že sa takto kľúčová infraštruktúra ocitla v priam masovo havarijnom stave? Kto za to môže, prečo štát takto zanedbal našu bezpečnosť a ako to napraviť?

Verím, že sa báť pádov mostov nemusíme, ale otázkou je, či dnes môžeme veriť dátam, ktoré hovoria o stave a klasifikácií bezpečnosti našich mostov, hovorí na margo stavu našej cestnej infraštruktúry dopravný expert Ondrej Matej.

Na Slovensku sa veľa hovorí o suverenite, svojstojnosti či sebestačnosti nášho štátu. O čo viac o týchto zásadných a kľúčových pojmoch definujúcich štátnosť hovoríme, o to menej ich v praxi realizujeme a fakticky napĺňame. Štát sa totiž definuje aj kľúčovými štruktúrami, ktoré štátna moc na svojom suverénnom území dokáže ovládať. Cestná infraštruktúra - a mosty zvlášť, medzi takúto kľúčovú infraštruktúru rozhodne patria. aktuálne sme však boli konfrontovaní so zlyhaním bezpečnosti - kvôli doslova havarijnému stavu, jedného z kľúčových mostov pred Banskou Bystricou. Šéf Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondrej Matej pritom tvrdí, že táto havária rozhodne nie je ojedinelým prípadom a v havarijnom stave sú stovky mostov po celom Slovensku. Investície do ich opravy sa pritom šplhajú do desiatok až stoviek miliónov a ešte väčší problémom sú podľa neho absentujúce stavebné kapacity i zúfalo chýbajúci odborný dozor. Navyše, štát tento problém dlhodobo zanedbáva a problémom je i bitka o kompetencie a vlastníctvo tejto dôležitej infraštruktúry medzi štátom, župami a miestnymi samosprávami.

"Kedysi dávno si ľudia volili svojich zástupcov do parlamentu - alebo do samospráv, na základe toho, čo urobili predtým a ich skúseností. No prišla doba - aj na základe sociálnych sietí, že dnes nie je podstatné sa pozerať na to, čo ten človek má reálne za sebou, ale vyberáme si podľa toho, čo te človek sľúbi - na a keď im sľúbi hyperloop či perpeetum mobile, tak bohužiaľ, na Slovensku je to tak, že veď poďme ho zvoliť," hovorí Ondrej Matej.

Aký je stav našej cestnej infraštruktúry, máme sa báť jazdiť po slovenských mostoch a prečo vlastne ešte stále nemáme dokončenú diaľnicu z Bratislavy do Košíc? "Je smutné, že dnes už dostavba diaľnice Bratislava Košice nie je žiadna volebná téma." konštatuje Ondrej Matej.

No a napokon, aký odpočet je možné po približne roku vo funkcií vystaviť ministrovi dopravy Rážovi? Minister veľkých sľubov, veľkolepých vízií, ale i nenaplnených predstáv. Skutočných výsledkov však akosi niet, tvrdí šéf Inštitútu dopravy a hospodárstva.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Deň po…“, alebo ako sa krajina dostáva z blata. Nemecko, Rakúsko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a… Slovensko. Krajiny, ktoré spojila vysoká voda. Vytrvalý a výdatný dážď len v priebehu hodín dostal z korýt potoky, ktoré sa miestami zmenili na neovládateľné živly. A z veľkých riek – ako Morava a Dunaj – sa u nás stali aj zdroje obáv z najhoršieho. Len v okolí hlavného mesta načas zmenili aj tvár krajiny. Známa silueta hradu sa z rakúskej strany načas zrkadlila aj vo veľkom jazere rozliateho toku Dunaja. Nehovoriac o starostiach tých, ktorým domy zostali pod vodou, či načas ich vysoká voda doslova odstrihla od sveta. 

Týždeň po povodniach – to je aj boj s všadeprítomným blatom, špinou, vlhkosťou. A otázky, ako ďalej. V dnešnom RáneNahlas sa pozrieme, ako sa s vysokou vodou vysporiadali vodáci, ktorí len pred pár dňami oslavovali storočnicu klubu Dunajčík. S Vladimírom Miššíkom. 

A tiež nadšenci histórie združení okolo unikátneho Múzea petržalského opevnenia. Tí majú za sebou aj nepretržité odčerpávanie vody z jedného z bunkrov. S Martinom Kubalom. 

„Podpora verejnosti počas týchto dní nás napĺňa obrovskou zodpovednosťou to nevzdať. Potešilo ma, že aj keď človek v bežnom živote má pocit, že s našou spoločnosťou to ide dole, práve takéto chvíle mu ukážu, že to tak vôbec nie. Že je tu stále väčšina ľudí, ktorá je vo svojom vnútri dobrá, chce pomôcť vybudovať lepší svet a spolu sa nám v tom bude dariť lepšie“, formuluje poučenie z nedávnych povodní Martin Kubala. 

„V našom prípade je voda tým menším problémom. Sú to skôr nánosy, ktoré s ňou prídu. Voda odtiekla sama, na tom nemáme zásluhu. Na nás je teraz očistiť to tu celé od blata“, rozpráva Vladimír Mišík, ktorý je aj prezidentom Asociácie vodáckych klubov. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Povodne ešte ani neodzneli, no už sa začala diskusia nielen o obnove zničenej krajiny, ale i o dôvodoch týchto problémov. Podľa odborníkov by zásadou malo byť využitie potenciálu prírodných spoločenstiev a ich schopnosti zmierňovať negatívne dopady zmeny klímy.

Príkladom toho, ako dobre môže fungovať riečny ekosystém v čase záplav, je staré koryto Dunaja a jeho ramenná sústava pod Bratislavou. Dnes je však celý tento jedinečný ekosystém v zásadnom ohrození. To ohrozenie sa volá: projekt Insula Magna.

Naši odborníci preto žiadajú zmrazenie prebiehajúcich rokovaní o projekte Insula Magna a chcú kompetentnú odbornú diskusiu. Verejnosť preto oslovili verejnou petíciou.

V čom je problém s ďalšou reguláciou Dunaja, o čo všetko by sme prišli prehradením živých tokov dunajských ramien a napokon, prečo by to zhoršilo ešte aj schopnosť nášho veľtoku čeliť záplavám?

O živote v krajine rieky Dunaj, o jej nesmiernej rozmanitosti, sile obnovujúcej sa prírody, ale i o omyloch našej civilizácie spoliehajúcej sa na silu železa a betónu zoči voči silám prírody s biológom Vladimírom Kováčom a hydromorfologičkou Katarínou Holubovou.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

„Ako človeka slova ma hlboko poburuje, že nám tu vládnu bludári, konšpirátori, zákerní ľudia, tí, čo sa živia šírením lží a propagandy. Verejný diskurz do veľkej miery ovládli ľudia, ktorí idú proti elementárnym vedeckým faktom. Aj preto chodím na námestia opäť ako na klavír“, hovorí spisovateľ a publicista Michal Hvorecký. 

Doména bohatých – knihy najnovšou optikou strážcu štátnej kasy ministra Kamenického. Poslúžila mu pri argumentácii zásadného zvýšenia DPH pri nich – zo súčasných 10 percent na nových 23. V Európskej únii by tak bola druhá najvyššia – po Dánsku. Vo zvyšku Únie je nižšia – najčastejšie okolo piatich percent. Íri a Česi ju majú dokonca nulovú. 

A ak minister financií hovorí pri knihe o doméne bohatých, zo Združenia vydavateľov a kníhkupcov prichádza iná skúsenosť. Podľa Juraja Hegera je ten rozdiel v kupovaní u bohatých a chudobnejších minimálny: 7,4 versus 6,9 kúpených kníh za rok v prospech solventnejších. 

Čím je kniha pre človeka? A čím pre jedno spoločenstvo, či rovno národ? A ak sa má stať cestou k štátnym úsporám, nezaplatí tým štát oveľa viac na následkoch činov ľudí, ktorí na knihách radšej šetria?

Do týchto vôd sa vydáme s človekom, ktorému sa knihy rodia rovno v hlave, či pod prstami. Dokonca ich môžu čítať v prekladoch aj za hranicami Slovenska, či počúvať jeho čítanie dospelí i deti. Život s knihou označuje za inšpiratívny a radostný. Dokonca hovorí, že ho „naučil pokore“. Spisovateľ a publicista Michal Hvorecký. 

„Považujem to za mimoriadne nevydarený, zbabraný a jeden veľmi zle pripravený návrh zákona. Je slepou uličkou. Presne proti tomuto trendu ide zvyšok sveta. Svetová únia vydavateľstiev radí všade zavádzať čo najnižšiu DPH, resp. odporúča ju rovno nulovú. Je to v prospech toho, aby knihy boli ako médium prístupné všetkým bez rozdielu“, reaguje Michal Hvorecký. 

„Keď Slovensko pôjde cestou druhej najvyššej DPH v Európe, bude to pre nás znamenať najmä ochudobnenie širokých vrstiev. Kníh bude vďaka tomu vychádzať reálne menej a budú výrazne drahšie“, dopĺňa.

Michal Hvorecký pripomína, že plánované štátne šetrenie na knihách sa deje v okamihu, keď je kultúrna scéna „pod ťažkým atakom financovania z verejných zdrojov“. 

Príkladom má byť prekladová literatúra, ktorej „výraznému rozbehu“ pomohol v minulých rokoch Fond na podporu umenia. 

Pri vládnych úvahách o výraznom zvyšovaní DPH na knihy Michal Hvorecký pripomína aj výskumy o tom, že pochopenie a interpretácia prečítaného textu mladým otvára cestu k úspechu. 

„Nech budú v budúcnosti robiť čokoľvek, či už budú pracovať v bankovníctve, alebo budú učiteľmi, alebo budú pracovať v službách, im to výrazne môže pomôcť v tom, aby boli v živote úspešnejší, viac zarábali a dokázali sa lepšie presadiť na trhu práce“, tvrdí. 

V podcaste sa tiež pozrieme na jeho príbeh s knihou, na knihu ako „nositeľa príbehov“, na to, kde chodí za svojimi príbehmi či prečo svojim deťom číta nahlas. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Slovensko sa musí pripraviť na masívne a celoplošné uťahovanie opaskov. V mene ozdravenia verejných financií, vláda ohlásila konsolidačný balíček za vyše dva a pol miliardy eur. V rozpore s vlastnými a dlhodobo opakovanými sľubmi, ako i v zásadnom protiklade so sociálno-demokratickou politikou, vláda Roberta Fica ohlasuje masívne zvyšovanie sadzby DPH, ale na rade bude aj výrazné okresanie rodičovských dôchodkov či redukcia daňových bonusov na deti.

V mene lepších verejných financií sa zavádza aj daň z finančných transakcií, ale budeme musieť počítať i s vyššou cenou za diaľničné známky či vyššími stropmi pri odvodoch do Sociálnej poisťovne. Deklarácie premiéra, že konsolidácia sa nedotkne životnej úrovne bežných ľudí a nebude mať dopad ani na dosiahnuté sociálne štandardy sa tak nenávratne rozplývajú.

„Toto nepovažujem za ozdravovanie verejných financií, pretože nielenže nebudeme mať lepšiu výdavkovú časť rozpočtu, ale zároveň spomalíme aj náš ekonomický rast. Nazývať toto ozdravovaním verejných financií je preto veľmi zavádzajúce,“ hodnotí vládny konsolidačný balíček ekonóm INESSu Radovan Ďurana. „Potreba ozdraviť verejné financie je samozrejme nevyhnutná, ale spôsob akým to vládna koalícia robí je babrácky,“ dodáva ekonomický expert a poslanec PS Štefan Kišš. 

Kto a ako konkrétne pocíti vládny konsolidačný bič na svojej životnej úrovni? Aký dosah budú mať vládou deklarované ozdravné opatrenia na našu už i tak chradnúcu ekonomiku? Je vôbec nejaká iná a lepšia alternatíva ako ozdraviť naše rozvrátené verejné financie a prečo od vlády nepočuť konkrétne predstavy ako chce šetriť sama na sebe?

No a napokon, prečo sa pôvodne ohlasovaný konsolidačný balíček odrazu nafúkol o viac ako jednu miliardu a prečo sme, ako verejnosť, o takto zásadnej téme, nemali prakticky vôbec žiadnu šancu dlhšie diskutovať?

„Kľúčová správa je, že to zaplatíme všetci. Na základe našich prepočtov bude stáť vládna konsolidácia priemernú slovenskú domácnosť tisíc eur ročne,“ tvrdí Štefan Kišš. „Keby bol skutočný záujem ozdravovať verejné financie, tak toto zvyšovanie daní by mohlo byť až o dve tretiny menšie ako to, čo vláda aktuálne predstavila,“ dopĺňa ho ekonóm Ďurana.

Témy a otázky dnešného ranného podcastu s ekonómom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS Radovanom Ďuranom ako i s ekonomickým expertom a poslancom Progresívneho Slovenska Štefanom Kiššom. 

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Na námestia slovenských miest sa vracajú protesty. Stojí za nimi občianska platforma Otvorená kultúra a pozýva k „masovej solidárnej akcii“ Kultúrneho štrajku. Hovorí o deštrukcii, personálnych čistkách, blokovaní obnovy pamiatok či útokoch na ľudí v kultúre, za čím má stáť rezort kultúry vedený ministerkou Šimkovičovou. 

Otvorená kultúra žiada zabezpečenie odborného a kompetentného riadenia rezortu a zastavenie deštruktívnych zmien v rezorte. Protesty podporuje aj spisovateľ a publicista Michal Hvorecký.

„Žiadame, aby ministerka Šimkovičová a šéf jej služobného úradu Lukáš Machala odišli zo svojich funkcií“, hovorí spisovateľ Hvorecký.

Hovorí však aj o priamej zodpovednosti premiéra Roberta Fica za „mizerný stav kultúry“ už tým, že ministerku kultúry podporuje. „Je potrebné mu to stále pripomínať, lebo on tvrdí, že stojí za víziou ministerky Šimkovičovej. Okrem neho však túto víziu nikto nevidel“, uvádza. „Nikto ju nepozná a podľa mňa taká vízia ani neexistuje a premiér klame“, dodáva. 

Premiérova podpora ministerky Šimkovičovej podľa Hvoreckého stavia premiéra proti tisíckam tých, ktorí sa schádzajú na námestiach, či už v dvoch petíciách žiadali o jej odstúpenie. „Obidve mali pritom podporu na úrovni po 190 tisíc signatárov. Do výstražného štrajku sa zapojilo vyše tri tisíc ľudí. Je tak evidentné, že premiér nechce vidieť realitu, že ministerka Šimkovičová nemá širokú podporu kultúrnej obce“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Ivan Brada zo štrajkového výboru verejnoprávneho média.

Spraviť capa záhradníkom! Odborne frazéma pre "pomýliť sa“, „urobiť niečo neprimerané“, či  „poveriť niekoho neprimeranou funkciou". 

Ako inak nazvať situáciu, do ktorej sa dostáva STVR. Po tom, ako zmenila názov, aby mohla zmeniť riaditeľa, aktuálne pracuje na tom, aby v jej kontrolných orgánoch boli tí, čo premenu z verejnoprávnej RTVS na štátnu STVR rovno nadizajnovali. 

Štrajkový výbor zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávneho média upozornil na možný konflikt záujmov či nepotizmus. 

V dozornom orgáne novej STVR má byť po menovaní ministerkou Šimkovičovou rovno generálny tajomníka služobného úradu ministerstva a jej pravá ruka Lukáš Machala. A hovoria o ďalších menách a ceste, ako sa k ministerskému vymenovaniu dostali.

Štrajkový výbor preto vyzýva poslancov parlamentu, aby „pozastavili“ voľbu ďalších členov dozornej rady verejnoprávneho média a prehodnotenie aktuálnych ministerských nominácií. Dôvodom je ich právna napadnuteľnosť a reštrikcie Bruselu. 

Čo sa to deje vo verejnoprávnych vodách? Pozrieme sa na to s investigatívcom verejnoprávnej televízie Ivanom Bradom, ktorý je členom štrajkového výboru. 

„STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Brada. 

Spoločnosť a verejnoprávne médium ako jej obraz podľa neho dosiahli za tejto vládnej garnitúry dno. „Naozaj nám budú rozprávať ministri, že knihy sú len pre bohatých? Nech radšej urobia niečo, aby zlacneli. Ak budem šetriť, znamená to, že prídem do obchodu a vypýtam si 10 dekagramov Mirky Ábelovej (poetka), či pol litra Tekutej modernity (kniha poľsko-britského sociológa Zygmunda Baumana). Na knihách sa predsa nedá ušetriť. Buď si ju kúpim, alebo nie“, ilustruje Brada. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Je veľmi dôležité, aby deti zažili dotyk inštitúcie v čo najrannejšom veku. Odborné štúdie už dávno hovoria o tom, že deti, bez ohľadu na to z akého sociálneho prostredia pochádzajú, tak čím skôr sa zaradia do kolektívu a inštitúcie, tým lepšie prospievajú,“ hovorí riaditeľka materskej školy v Bratislave Dagmar Luknárová.

„Nástup dieťaťa do materskej školy je asi najzlomovejším okamihom v živote človeka. Je to deň, kedy vstupujeme do inštitúcie, a teda do inštitucionálnych procesov. Musíme sa naučiť prispôsobiť, deliť sa o pozornosť dospelého s mnohými ďalšími deťmi a preto záleží mimoriadne významne na tom, ako dobre sú deti na zaškolenie zrelé. Deti totiž na rozdiel od dospelých podstatne menej premýšľajú a „špekulujú“. Deti predovšetkým prežívajú a veľmi podceňujeme, že o svojich pochybnostiach a pocitoch nedokážu hovoriť, ale drámy, ktoré sa v nich dejú, sú obrovské. Tvrdí špeciálny pedagóg a rodinný terapeut so špecializáciou na deti predškolského veku Jiří Halda.

Materské školy, presnejšie predprimárne vzdelávanie detí, je na Slovensku veľmi podceňovaná téma. Odráža sa to na žalostných platových pomeroch pedagógov, nedostatku kvalifikovaného personálu ako i slabej podpore špecializovaných a podporných profesií pre deti s akýmkoľvek typom inakosti. Vynára sa preto neodbytná otázka: Sú pre tento štát, ale najmä pre nás ako rodičov, naše deti v tomto ich mimoriadne dôležitom veku skutočne takou prioritou, ako o tom tak radi a často rozprávame?

„Nechávame to bežať v takom vyslovene opatrovateľskom režime. Samozrejme sú svetlé výnimky, ale my síce máme v zákone inklúziu, to však neznamená zobrať dieťa s bariérami či potrebami, ale vytvoriť mu vyhovujúce prostredie pretože my nemáme prispôsobiť dieťa škole, ale školu dieťaťu. Až vtedy to bude funkčná inklúzia,“ konštatuje jeden z problémov predprimárneho vzdelávania v našich škôlkach Dagmar Luknárová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nepohodlný či inak „na odstrel“ opozičný podpredseda parlamentu, lebo cez prázdniny – v čase dovoleniek – vytiahol na námestia 18 tisícový dav nespokojných s výkonom moci koaličnej väčšiny. 

Odvolaná opozičná šéfka kontrolného výboru tajnej služby, lebo sa obrátila na prokuratúru pre zmenu štatútu SIS, ktorá mala vydláždiť cestu jej novému riaditeľovi – Gašparovi mladšiemu. 

V úvodzovkách „zarezaný“ rovnako opozičný šéf výboru pre verejnú správu, lebo odmietol poslať do parlamentu kompetenčný zákon so zelenou pre nové ministerstvo športu bez nevyhnutného stanoviska rozpočtovej rady. 

Odvolaný šéf prvej divadelnej scény, rovnako šéfka národnej galérie. 

Predtým rovno zrušená RTVS, lebo bez toho nebola možná výmena nepohodlného riaditeľa na jej čele. 

A na úplnom začiatku prispôsobené trestné kódexy, ktoré „očisťujú“ predtým políciou a súdmi poťahovaných aj rovno z najvyšších poschodí politiky a biznisu. 

To je len torzo prípadov, ktoré ilustrujú rukopis vládnej koalície Ficovho Smeru, Dankovej SNS a Pellegrini-Eštokovho Hlasu. 

Na druhej strane krajina zatiaľ netuší o opatreniach na nevyhnutné šetrenie v štátnej kase, ktoré by nás udržalo v lige Európskej 27čky, či o sanácii zdravotníctva alebo školstva. 

A ak Robert Fico vytrvale kritizoval svojich predchodcov za ich postup v čase pandémie, on sa v čase tohtoročných povodní národu ani neukázal. Zato jeho spojencov – Petra Pellegriniho a Andreja Danka bolo vidieť v prvom rade na púti v Šaštíne. Na púti, k účastni na ktorej samotní biskupi veriacich odhovárali pre zlé počasie.

Slovensko septembra 2024. 

Pozrieme sa naň aj optikou politológa Samuela Spáča. 

Kam by ho zaradil na základe popísaného rukopisu mocných? 

„Ešte nehovoríme o smerovaní k ne-demokracii typu Maďarska, Ruska, Bieloruska, kde slobodné voľby nehrajú žiadnu rolu. (…) V politológii existuje koncept vyprázdnenej demokracie a ten mi Slovensko pripomína najviac“, konštatuje Sameul Spáč. 

Na otázku, z čoho sme ako krajina vyprádznení, politológ reaguje, že „máme tu inštituúcie, no fungujú iba proforma“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Príde mi to ako zakomplexovanosť, keď sa niektorí z nás snažia zvaľovať zodpovednosť na nejaký národ či rasu. Veď, všetci ľudia sú si rovní a ak niekto chce hľadať v druhom chybu, tak by ju mal hľadať najmä u seba, hovorí novinár Miroslav Čaplovič. Jednou z obetí Holokaustu je aj Kitty Weichherz. Bola jednou z nás, kde ju zavraždili však doteraz nevieme. Hoci uplynulo už vyše 80 rokov, osudy všetkých našich obetí stále nepoznáme.

Zákaz vlastnenia rádia, konfiškácia písacích strojov, zákaz kina, divadla či čo i len vstupu do verejných parkov. Nemožnosť vyššieho vzdelania, nemožnosť slobodného výberu povolania, vyhadzovy z práce, zo škôl či verejného i politického života, ako aj zavedenie prísne rasovej definície pojmu "Žid", no a z toho vyplývajúca povinnosť nosenia tzv. Dávidových hviezd na viditeľnom mieste. No a "samozrejme" zhabanie židovského majetku, ktoré skončilo tak dobre známymi arizáciami.

To je len skutočne malý výber súboru rasových, a nacistickou ríšou inšpirovaných, protižidovských opatrení, ktoré prijala Slovenská republika pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa a ktoré dnes poznáme ako Židovský kódex.

To všetko nachystané a aj realizované, pre našich susedov, spolužiakov, kolegov v práci či jednoducho našich kamarátov či po kresťansky blížnych – iba a len pre ich rasový pôvod.

Stalo sa to 9. septembra 1941 a tak si v tieto dni opäť pripomíname neslávne výročie rasistickej legislatívy Slovenského štátu, ktorá v konečnom dôsledku viedla od rasistickej perzekúcie a diskriminácie až do pecí plynových komôr a k zavraždeniu vyše 70 tisícok našich židovských spoluobčanov.

Napriek tomu, že od udalostí holokaustu, na ktorých máme ako Slovensko svoj vlastný a aktívny podiel, uplynulo už vyše 80 rokov, ešte nevieme všetko a stále objavujeme ďalšie a ďalšie tragické príbehy tejto tragickej kapitoly našich vlastných dejín. Jednou z nich je i príbeh slovenskej Anny Frank, teda príbeh denníkových záznamov Kitty Weichherz, ktorej životné osudy od narodenia až po smrť v niektorom z nacistických vyhladzovacích táborov, dôsledne zaznamenával jej otec Béla Weichherz.

Dnes po tejto rodine kedysi žijúcej na Slovensku, ostal iba dym a popol kremačných pecí. Pamäť však nemožno oklamať, no a o tom sú denníky maloletej Kitty od jej otca Bélu Weichherza. Práve tejto téme sa venoval kolega novinár Miroslav Čaplovič c našom dnešnom podcaste.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praja Braňo Dobšinský.

Pre jezídov sú Slováci synonymom vody, je tam vzácnejšia ako chlieb, tvrdí filmár Martin Ondruš. 

Kde môže byť voda vzácnejšia ako chlieb a Slovensko tam rezonuje ako synonymum pitnej vody? Irak a jeho komunity jezídov, moslimov a kresťanov, ktoré spája v našich končinách až nepochopiteľná vďačnosť za niečo také bežné, ako je voda na pitie, pranie či kúpanie. 

Aj vďaka veľkodušnosti Slovákov tam za osem rokov vyrástla sieť dvadsiatky studní, ktoré uhášajú smäd a sprostredkovávajú príjemný pocit čistoty. Len v oblasti Šerfadinu tam bolo v začiatkoch na dvoch studniach závislých päť tisíc ľudí, ktorí vtedy utekali pred teroristami Islamského štátu. 

Skúsenosť, ktorú zdokumentoval a hoci „neprenosnú“ sa ju snaží preniesť do našich končín. 

Filmár a dokumentarista Martin Ondruš. 

Aké je to, ocitnúť sa v prostredí, kde priority prehádže príroda? A nie je čas na takúto lekciu aj pre nás – keď dlhotrvajúce suchá a horúčavy menia aj Slovensko? Naviac optikou človeka, ktorý natočil už virálne videá, ktoré Igorovi Matovičovi vyhrali voľby, či stál za produkciou ako je Ruža pre nevestu. 

Ako sa točilo pre Igora Matoviča? „Už som to vytesnil. Bolo to strašne náročné. Veľká životná skúsenosť, ktorá ma zaodiala hrošou kožou“, spomína Martin Ondruš. 

No bude to aj o búraní paradigmy kresťanov „kostolníkov“ s niekedy „nereálnym pohľadom na svet“, ako hovorí, lebo Martin Ondruš je popri svojej práci fotografa a filmára aj tvorcom podcastov o „živej viere“. 

„Viera nie je o slovách, ale o skutkoch a nasledovaní toho Ježiša, ktorý sa stretával aj so spodinou spoločnosti“, vysvetľuje svoj prístup.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Viac ako 85 percent financií, ktoré tečú do nemocníc tvoria mzdové náklady - a kde sú potom zdroje na zabezpečenie samotnej nemocnice, nehovoriac o investiciách? Problémom však je, že len za obdobie rokov 2018 až 2023 sa na poste šéfa rezortu vystriedali deviati ministri. Tak, kde je nejaká kontinuita čí vízia? Niektoré lobistické skupiny sú tam pritom „nasáčkované“ neustále. A ako môžu poisťovne vykazovať zisk, ak sú nemocnice v strate?“ pýta sa na základe kontroly zdravotníckeho systému predseda NKÚ Ľubomír Andrassy.

Po megakorupčnej kauze známej pod názvom „Dobytkár“ je Poľnohospodárska platobná agentúra predmetom intenzívneho a dlhodobého záujmu našich štátnych kontrolórov. Ešte v roku 2022 odišiel Najvyšší kontrolnú úrad z PPAčky s varovaním, že ak sa nezačnú riešiť zlyhania v tejto inštitúcii, môže to ohroziť čerpanie eurofondov pre slovenských poľnohospodárov. Kontrolóri prisľubili aj akýsi permanentný dozor nad agentúrou a kontrola NKÚ prebieha v PPA aj v týchto chvíľach. Ako spraviť z megastroja korupcie opäť dôveryhodnú štátnu inštitúciu?

Bödörovo komando je označenie pre skupinu, ktorá mala roky pracovať pre Smer a „našich ľudí“. Neformálnej grupe mal šéfovať nitriansky oligarcha Norbert Bödör, jej súčasťou mal byť aj vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar.

A prečo je aj napriek veľkému objemu financií slovenské zdravotníctvo neefektívne a pripomína skôr chorého muža, než modernú podobu medicíny 21. storočia v srdci Európy?

„Aktuálne treba prijať strategický ozdravný rámec, ktorý ale musí mať merateľné ciela, konkrétne dátumy, ale aj konkrétne osoby zodpovedné za jeho realizáciu. Musí byť jasne povedané, že ak mám zodpovednosť za riadenie, tak mám aj osobnú zodpovednosť a ak sa mne zverená inštitúcia dostane do červených čísiel, tak musím za to niesť osobnú zodpovednosť,“ vymenúva potrebné zmeny systému šéf NKÚ.

Podpredseda NKÚ Ľubomír Andrassy

No a napokon, bol armádny majetok darovaný vojnou sužovanej Ukrajine darovaný v súlade s našimi zákonmi a predpismi? Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Núka sa mi podobenstvo: newyorské dvojčky zničili dve lietadlá, našu kultúru masakrujú tiež dvaja ľudia“, hovorí Ladislav Snopko, ktorý bol ministrom kultúry hneď v troch ponovembrových vládach. Podobenstvom na aktuálne dianie v kultúre za ministrovania Martiny Šimkovičovej si pritom pomáha útokom na Svetové obchodné centrum z 11. septembra 2001, ktorý vtedy zmenil globálne bezpečnostné štandardy.

Keď sa ministerka kultúry stáva jednotkou neschopnosti už aj na študentských predstaveniach. A do divadiel sa aj pre ňu vracajú diskusie hercov s divákmi. Platforma, ktorú si niektorí pamätáme z novembrových dní Nežnej revolúcie spred už okrúhlych 35ich rokov. Vtedy aj tieto diskusie zasievali zrnká slobody medzi ľudí, ktorí na ňu vtedy ešte neboli zvyknutí. Dnes sú volaním o „alarmujúcom stave, do ktorej sa kultúra dostala pod vedením Martiny Šimkovičovej a jej pravej ruky Lukáša Machalu“, či o pociťovanej „objednávke na autocenzúru“. A ako do kontry zaznieva formulovaný odpor voči „cenzúre“ a „prispôsobovaniu sa“. „Chceme tvoriť slobodne a o tom, čo považujeme za dôležité“, „nechceme, aby sa predstavenia prerušovali“, ako to zaznieva z divadelných dosiek naprieč krajinou. 

To všetko sú čriepky z Kultúrneho štrajku, do ktorého sa v sedemdesiatke miest a tristovke kultúrnych organizácií zapojilo už takmer 2700 ľudí z kultúrnej brandže. 

Na situáciu sa pozrieme s niekdajším ministrom kultúry v troch ponovembrových vládach a tvárou Novembra’89 Ladislavom Snopkom. 

„Tisíce ľudí, ktorí tvoria špičku našej kultúry a umenia, si niečo len tak nevymyslia, aby to vraveli naraz len tak. Vravia tak preto, lebo majú dôvod“, hovorí exminister. 

„Hlúposť nikdy nemôže byť obhajovaná ako sloboda slova“, poukazuje pritom na niektoré excesy aktuálnych „obyvateľov“ rezortu kultúry. 

Liekom pritom má byť orientácia na vzdelanie a kultúru. Práve ich absencia podľa Snopka umožnila to, že ľudí typu aktuálnej ministerky kultúry a jej generálneho tajomníka služobného úradu vyniesli na svoje miesta demokratické voľby. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Pochopila som, že tu nie je žiadny problém sa bez vlastného pričinenia dostať na ulicu či na hranicu chudoby. Úplne stačí aby vám ochorel niekto v rodine alebo aby ste ochoreli vy a balansujete nielen nad priepasťou smrti, ale zároveň aj nad priepasťou chudoby – vrátane celej vašej rodiny,“ hovorí Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý podľahol ALS a dnes zápasí s neochotou úradov aby jej poskytli sociálnu pomoc, ktorá jej rodine náleží.

Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý roky zápasil s amyotrofickou laterálnou sklerózou až kým tomuto zákernérnému, krutému, mimoriadne bolestivému a nevyliečiteľnému ochoreniu 19. apríla napokon definitívne podľahol. Dnes, okrem vyrovnávania sa s jeho smrťou a starostlivosťou o ich dvojročnú dcéru, musí zápasiť aj s byrokratickým molochom a neschopnosťou sociálneho štátu v jeho slovenskej podobe.

Je totiž začiatok septembra, od Mariánovej smrti uplynuli už viac ako 4 mesiace a tento štát, ktorý sa inak tak rád verbálne deklaruje ako sociálny, ukázal vdove a predovšetkým celej jej rodine, vrátane dvoch maloletých detí chrbát a neposkytol jej, v ich naozaj ťažkých a kritických chvíľach, prakticky žiadnu reálnu pomoc.

O čom svedčí takýto postoj k tým najzraniteľnejších členom našej spoločnosti a ako sa vôbec dá prežívať v tieni nielen nedávnej smrti milovanej osoby, ale aj obáv o existenčnú budúcnosť svojej rodiny? No a napokon, ako sa zmieruje so smrťou milovanej osoby, ktorá hoci tu už fyzicky nie je, stále rámcuje každé jedno ráno i každé jedno zaspávanie a ako sa to všetko dá i má, vysvetliť dvojročnému dieťaťu?

Témy pre Danielu Betkovú Vidovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prečo slovenské filmové festivaly nehrajú rovnakú ligu ako napríklad Karlovy Vary? Spoluorganizátor jedného z najväčších slovenských filmových festivalov hovorí, že je to o pochopení štátu aj súkromného sektora, že treba podporovať kultúru. Tento rok majú mnohé nové filmy jednu spoločnú tému – premeny ľudského tela.

Filmový festival Cinematik sa začína už zajtra v Piešťanoch. Jeden z najväčších hitov je film Substance, ktorý je radikálny a hlavnú úlohu hrá Demi Moore. Ide o taký silný film, že je otázne, či takýto zážitok zvládne každý divák.

Otváracím filmom je Ema a smrtihlav, v hlavnej úlohe napríklad aj s Milanom Ondríkom a Alexandrou Borbély. Ide o obdobie Slovenského štátu a spor o priazeň ženy medzi gardistom a príslušníkom SS. Slovenských premiér bude na festivale niekoľko, vrátane nového filmu Petra Kerekesa Wishing on a Star.

Na Cinematiku spolupracujú aj Aktuality.sk. Ponúkame vám dve diskusie – o slovenskej kultúre s Petrom Bárdym, Ilonou Németh a Nikitom Slovákom v sobotu 14. 9.; a tiež diskusia Slovenská mafia a kinematografia v piatok 13. 9. o 15:30 so scenáristom filmu Miki Mirom Šifrom, expertom na mafiu Jánom Petrovičom, filmovým kritikom Petrom Konečným. Moderuje autor podcastového seriálu mafiánsky štát Peter Hanák.

Imúnni voči hrôzam minulosti rozhodne nie sme pretože vždy bude niekto, kto si bude myslieť, že je niečo viac. Je načase, aby sa mlčiaca väčšina ozvala, pretože ak nie - hrozí, že raz si moc môže prísť aj po vás. Tvrdí novinárka Veronika Homolová Tóthová. A čo bola akcia T4, ktorá stála životy státisícov detí?

Vždy bude niekto, kto bude mať pocit, že on má právo hovoriť o tom, kto aký život bude žiť. Jediné, čo ti garantuje, že ty budeš môcť žiť, tak ako ty chceš, je slobodná spoločnosť. A keď za tú slobodnú spoločnosť nebojuješ vtedy, keď ju máš - a keď sa neozveš proti neprávosti, proti neslušnosti a proti tomu, keď niekoho vystavujú na pranier na základe úplne lživých vecí, tak postupne z tej slobody ukrajuješ, až raz si napokon prídu aj po teba, hovorí v Ráno Nahlas novinárka, režisérka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová.

Bolo ich viac ako štvrť milióna. Deti s Downovým syndrómom, epilepsiou či s nejakou formou mentálnej retardácie alebo telesnými malformitami. Deti na autistickom spektre či na vozíku alebo proste nejakou odlišnosťou. Všetky sa stali obeťou vedomej a pedantne naplánovanej nacistickej genocídy, ktorá sa stala aj akýmsi predobrazom a testovacím laboratóriom samotného Holokaustu. Bol to takzvaný program T4. Program, ktorý mal očistiť nemecký národ od takzvaných "životov nehodných žitia" a zbaviť tak Tretiu ríšu aj nákladov na starostlivosť o týchto svojich občanov.

"Nevytŕčaj hlavu", to je asi to základné heslo, ktoré nás tu 40 rokov učili, no a toto - či chceme alebo nie, je v nás, a buď sa s tým vieme popasovať alebo to ani nevnímame a žijeme podľa toho."

Napriek tejto až neuveriteľne cynickej beštialite je tento program u nás prakticky neznámy. Dobre známe sú však obete Holokaustu páchaného tisovým Slovenským štátom, ako i obete komunistického teroru po februárovom prevrate v roku 1948.

"My sa snažíme buď prikloniť - alebo sa priamo pridať na stranu víťazov, ktorí sú schopní vybojovať kľúčové bitky aj za nás, no a zároveň, nie sme schopní niesť zodpovednosť za to, čo sa v našej minulosti stalo.," tvrdí Veronika Homolová Tóthová

Aké je teda to naše historické povedomie o našich vlastných dejinách? Čo o nás vypovedá tá neustála potreba hrubých čiar a nechuť pozrieť sa pravde o nás samých priamo do očí? Prečo bola červená komunistická totalita rovnakým zlom ako tá hnedá fašistická a prečo sú reči o očkovacej totalite či aktuálnych politických perzekúciách na úrovni politických procesov z 50. rokov urážkami skutočných obetí vtedajších totalitných zločinov? No a napokon, aké vzorce správania v nás zanechali dve prežité totality - a napriek poučeniam z minulosti, môžu sa všetky tie hrôzy zopakovať aj dnes?

"Kritické myslenie je strašne dôležité, veľmi ho potrebujeme a - áno, strašne sme ho zanedbali, ale zároveň nám chýba ešte niečo iné - a chýba nám to tu ešte predtým, než budeme cibriť kritické myslenie, no a to je empatia. Empatia, ako schopnosť predstaviť si - a vcítiť sa do toho, že ten iný človek, je presne taký istý človek, ako ty sám," tvrdí Homolová Tóthová.

Témy pre rešpektovanú novinárku a spisovateľku Veroniku Homolovú Tóthovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Na Slovensku patrí vekom do spoločnosti nemnohých. Spája sa s našim jediným veľtokom – Dunajom, ktorý je so svojimi vyše 2800 kilometrami európskou riečnou dvojkou. A prechádza naprieč spoločenskými zriadeniami. 

Už sto rokov je rámcom pre živú spleť vzťahov, priateľstiev, kamarátstiev. Bol už pri odhalení mohyly na Bradle a aktuálne pracuje na tom, aby sa z Bratislavy ako hlavného mesta na Dunaji stalo aj „boat city“, čiže metropola, ktorá počíta pri riešení svojej mobility aj s vodou a dopravou na nej. 

Dnešné RánoNahlas je netypicky vodácke. O najstaršom vodáckom klube v týchto končinách. A ak sme nedávno s Alexandrou Kusou konštatovali, že nám tu chýba kontinuita, bez ktorej sme nepoučiteľní, dnes sa pozrieme na storočné kontinuum komunity okolo vodáckeho klubu Dunajčík. 

S jedným z jeho niekdajších predsedov Vladimírom Mišíkom a Ondrejom Michalíkom, jeho súčasným animátorom. 

„Moje prvé vnemy, ktoré si pamätám, sa spájajú s Dunajom. Sme v stane, na brehu rieky. Vidím nad sebou rozžiarené nebo hviezd, ktoré v meste človek nevidí. Počujem tajomný hukot rieky v tme. Občas prejde okolo loď. Bol to nesmierne silný zážitok, akýsi pocit majestátna a kontaktu s prírodou“, spomína Vladimír Mišík, jeden z dvanástich predsedov Dunajčíka v jeho storočnej histórii.

Ondrej Michalík, ktorý je „dušou“ dnešného živého vodáckeho klubu zas hovorí o slobode, ktorú nachádza v kajaku na vode. „Na Dunaji môže ísť človek kamkoľvek. Chvalabohu i žiaľbohu, nie je nás veľa, takže človek tak dokáže zažiť takmer v strede mesta pocit, že je sám so sebou v prírode“. 

V podcaste sa dozviete aj „o exile pre nepohodlných komunistického režimu“, ktorým sa vodácky klub Dunajčík stal v čase totality, či o čistote vody v Dunaji a či sa v nej dá vôbec kúpať. A rovnako o možnostiach vodáctva v súčasnosti.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, čo voči Tretiemu sektoru hovorí Andrej Danko je úplne absurdné. Veď i taká Jednota dôchodcov vstupovala do volebných kampaní, tak ich za to budeme trestnoprávne stíhať? Pýta sa dlhoročný občiansky aktivista Juraj Rizman. Podľa neho sa zo strany vlády začali opakovať vzorce, ktoré poznáme už z totality. Pravda i právo je na našej strane, moci sa preto báť netreba - aj keď sa vracia k totalitným metódam, odkazuje Rizman.

"Tu vôbec nejde o boj voči politickým mimovládkam. Tu ide o to, že chcú odkloniť financie a znížiť priestor pre kritické občianske mimovládky a idú urobiť niečo, ako bol za scoializmu Národný front (pod vedením vládnucej Strany) kde budú tí, ktorí budú držať hubu a krok no a k tým presmerujú zdroje," hovorí dlhoročná postava mimovládneho sektora Juraj Rizman.

Vláda sa rozhodla vyhlásiť tretiemu sektoru nepísanú vojnu. Hoci jedny z prvých zákonov po Novembri 89 boli o slobode slova a slobode zhromažďovania - a tým po rokoch totality opätovne založili občiansku spoločnosť a jeho kľúčový pilier - spolkový život, teda moderne povedané mimovládny sektor, dnes vláda radikálne otáča kurz a začala nepokryte označovať tretí sektor za svojho nepriateľa. Deje sa tak cez snahu okresať ich financovanie - často určené na výkony verejnej služby v oblastiach kde zlyháva samotný štát, no deje sa tak aj cez otvorené zastrašovanie mimovládok trestnoprávnymi postihmi či cez ich stigmatizáciu ako agentov cudzej moci alebo proste opakovaným a demagogickým škandalizovaním jednotlivých predstaviteľov občianskej spoločnosti.

"Ak sa pacienti obrátia na štátne inštitúcie a požadujú zmeny v zdravotníctve alebo ak sa združenie záhradkárov obráti na štát, že chce zmeny v zákone o ochrane rastlín, tak samozrejme, že to všetko je politika. No a my teraz chceme týchto ľudí za toto trestnoprávne stíhať? Veď to sú predsa práva grantované našou Ústavou," pripomína Rizman.

Tretí sektor to sú pritom tisicky organizácií s desiatkami tisíc aktivistov neraz suplujúcich činnosti zlyhávajúceho štátu v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálnej práce, duševného zdravia, ekológie či kultúry.

A preto, ako svojho času napísal už filozof Karl Popper: "Optimizmus je povinnosťou. Budúcnosť je otvorená, nie predurčená. My všetci prispievame k určeniu toho, aká napokon bude, tým čo robíme. Preto sme my všetci rovnakou mierou zodpovední za jej úspešnosť."

"Parafrázujem pápeža Jána Pavla II., ktorý v súboji s totalitou odkázal veriacim vo Východnom bloku aby sa nebáli. Proste - máme pravdu, právo je na našej strane, tak sa nebojme konať, nebojme sa podporiť nezávislé médiá a občiansky sektor, ktorý má právo byť kritický aj k vládnej moci. Je to úplne normálne a legitimne. Hlavne si nedajme nahovoriť, že toto je niečo protištátne a nebezpečné," hovorí Juraj Rizman.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes s dlhoročným občianskym aktivistom predovšetkým v oblasti ochrany ľudských práv, životného prostredia či obrany občianskych organizácií Jurajom Rizmanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Dobrá správa pre krajinu? Výmena na poste ministerky kultúry", hovorí odvolaná šéfka SNG Alexandra Kusá.

December 2023 – premiéra dokumentu Pozor, padá SNG! - alias Slovenská národná galéria. 

August 2024 – padá jej dlhoročná riaditeľka Alexandra Kusá. Rovnako ako v prípade šéfov Bibiany, Rtvs, SND a ďalších inštitúcií v rezorte Martiny Šimkovičovej, bez toho dokumentárneho „pozor“. 

Dlhoročnú generálnu riaditeľku SNG, ktorá bola pri tom, keď sa „padajúca“ národná galéria zaodievala do nového krásneho šatu, odborníčku celoživotne spätú s umením, položilo ministerské „a dosť“. Lebo že „v galérii nič nie je“. Nielenže „slovenská zástava“, ale ani „umenie, obrazy, sochy, či niečo, čo vytvorili naši slovenskí umelci“. To citujeme samotnú prvú ženu rezortu kultúry ministerku Šimkovičovú. 

Odborníčku umenia Kusú tak ministerka nahradila „človekom peňazí a čísel“, ako sa pred osádkou galérie predstavil Kusej náhradník a Šimkovičovej mandant Anton Bittner. 

Čo a kto u nás ešte padne, ak padajú ľudia, ktorí kultúru z pádov ťahali nahor? 

Dnešné RánoNahlas strávime práve s Alexandrou Kusou, už takmer mesiac bývalou šéfkou Slovenskej národnej galérie.

„SNG ma naučila, že kontinuita je strašne dôležitá. Že to nie je iba slovo. A to je aj to, čo nám na Slovensku chýba. Stále všetko chceme začínať od znova a ako by sme sa tak nechceli poučiť“, hovorí Kusá. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Každý jeden Slovák na Slovensku je potenciálne závislý alebo sa závislým stať môže. Správame sa rizikovo a v medzinárodných rebríčkoch sme často na popredných miestach. Hlavným problémom je alkohol a potom tabak, kde u mladistvých začína až pandémia, hovorí adiktológ Rastislav Žemlička. A práve dnes Aktuality odštartovali nový seriál o závislostiach Slovákov.

"V problematike závislostí je 100 percentná nádej zmeniť vzorce správania sa alebo nakódovať si nové aby som abstinoval. Najťažšie je, priznať si, že mám problém a hľadať riešenie," hovorí adiktológ - teda odborník na závislosti, Rastislav Žemlička.

Hoci je Slovensko krajinou malou, závislostí máme naozaj požehnane. Alkohol, tabak, ale aj drogy, gambling či dokonca porno. Na tom všetkom vieme byť závislý a to všetko nám vie vziať rodinu, pripraviť nás o prácu a doslova nám rozvrátiť celý život.

Kde sa to v nás berie a prečo niekto závislým je a iný - rovnako tak konzumujúci látky vyvolávajúce závislosť, tejto závislosti neprepadne? Nakoľko za to môže genetika, akú rolu v tom hrá prostredie, v ktorom vyrastáme no najmä - prečo opakovane podliehame vzorcom, ktoré nás ženú do bludného kruhu závislosti a ako z toho von? Nakoľko je liečba dostupná, koľko ľudí so závislosťami prepadne sitom nášho zdravotníctva a ako veľkým problémom je recidíva? Téma dnešného podcastu, ako aj nového seriálu Aktualít s názvom "Závislosti: Ako som sa postavil svojmu démonovi."

Počúvate Ráno Nahlas, dnes o závislostiach s adiktológom Rasrtislavom Žemličkom a reportérkmi Aktualít Frederikou Lodovou a Michaelou Paulovičovou. Pakný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ja sa najviac desím ani nie tak tej tuposti, ktorú dnes vidíme všade okolo seba, ale ja sa oveľa viac bojím apatie a rezignácie ľudí, hovorí Wanda Adamík Hrycová, ktorá produkovala nový film Vlny o boji za slobodu slova v komunistickom Československu. Táto neonormalizácia tu podľa nej môže byť nadlho.

„Začínam mať pocit, že veľa ľudí je už unavených a apatických. Nechce sa im počúvať negatívne správy, nechcú sa konfrontovať s touto realitou a tak sa radšej zavrú doma – či vo svojich záhradách, kde si budú vo svojich bublinách ľudí s rovnakými nározmi hovoriť svoje, ale na verejnosti budú radšej mlčať,“ hovorí filmová producentka Wanda Adamík Hrycová.

Tá stojí aj za novým česko-slovenským filmom Vlny, ktorý príde do našich kín už toto leto. Vlny sú silným akčným príbehom o boji za slobodu slova v konfrontácií so štátnou mocou v Československom rozhlase počas obdobia komunistickej totality. No a práve týmto odkazom o dôležitosti slobodných médií pre slobodnú spoločnosť ako i o boji so snahou totalitnej moci slobodné, zodpovedné a kritické informácie cenzurovať a umlčiavať ich nositeľov, film Vlny presahuje historické obdobie, v ktorom sa odohráva a nastavuje aktuálnej moci nemilosrdné zrkadlo v jej ambíciách ovládnuť tak verejnoprávne média, ako i fondy na podporu umenia či filmovej tvorby – lebo práve o tom sa rozhoduje práve v týchto dňoch a hodinách. A opäť si štát – tak ako za husákovskej Normalizácie, robí monopol na pravdu i jej všemožné interpretácie. Reč však bude aj o tom, prečo - na rozdiel od Česka, produkujeme tak málo filmov o našej vlastnej minulosti plných nielen hrdinstva a cti, ale aj zrady, kolaborácie s mocou a šedivého alibizmu a čim si vysvetľuje, že sa ako spoločenstvo tak neradi pozeráme do zrkadla našej vlastnej minulosti a toho, akými sme boli a z čoho pramení to, kým dnes ako spoločnosť sme.

„Mám pocit, že sme asi niečo zanedbali a že sme v minulosti rozprávali veľmi málo takýchto príbehov (z našej minulosti) a možno ľudia, ktorí rozhodovali o tom, ktoré filmy budú vyrobené a ktoré budú podporené, si málo uvedomovali, to akú dôležitú funkciu takéto filmy hrajú. No a myslím si, že momentálne nastala doba, kedy na niekoľko rokov možeme zabudnúť na to, že takéto filmy budú vznikať pretože celá iniciatíva, ktorá sa momentálne pečie na ministerstve kultúry smeruje k ovládnutiu Audiovizuálneho fondu. Ten ich cieľ je jednoznačný a tým je práve to, aby už nevznikali filmy ako Únos, Sviňa alebo aby nevznikol seriál o Jánovi Kuciakovi. Presne tam smerujeme,“ vysvetľuje producentka Adamík Hrycová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Blackout či cenzúra pre osemdesiatku západných médií z rozhodnutia Kremľa ako odpoveď na sankcie Bruselu voči dezinformačným webom Moskvy. Únia k tomu siaha Moskve aj na možnosť ziskov z plynu.

Po Putinovi zatykače Medzinárodného trestného tribunálu už aj na exministra Šojgua a náčelníka Gerasimova. 

A podľa súdneho dvora v Štrasburgu Moskvou porušované ľudské práva po anexii Krymu. 

To všetko v kontexte oživenej vojnovej diplomacie Vladimíra Putina, ktorý po Severnej Kórei navštívil aj Vietnam. 

Napadnutá Ukrajina zas volá po vojenskej pomoci Aliancie, na čo sa z Moskvy ozývajú výrazy o „riziku eskalácie“. A Nato sa už pripravuje na prepriahanie. Jensa Stoltenberga nahradí Mark Rutte, o čom už padla definitívna dohoda aliančnej 32ojky. Spojené štáty naviac čaká výmena na poste prezidenta, pričom tieň Donalda Trumpa je pre krajinu stále silnejší.

Aké je pred nami leto a následná jeseň z pohľadu globálnej bezpečnosti? Téma pre Mateja Kandríka z Adapt Intitute. 

Na otázku o prípadnom potenciáli eskalácie, ktorou hrozí ruská strana, obranná analytik Kandrík reaguje výrazom „nie príliš reálny“. Hovorí dokonca o „eskalačnom evergreene“, teda o opakujúcich sa výstrahách eskaláciou. 

„Kedykoľvek sa situácia nevyvíjala v ich prospech, Rusko začína hrať kartu eskalácie“, ilustruje Kandrík. Hovorí o psychologickej finte, ktorou sa Putin a jeho mašinéria snažia odstrašiť od podpory Ukrajiny. „Mali by sme sa už konečne poučiť a znefunkčniť eskalačnú kartu, lebo je to len psychologická hra“, uzatvára Kandrík. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Koniec kultu o neomylnom učiteľovi, ktorý má vždy pravdu. Menej uniformity a tlaku na výkon, viac inklúzie, rešpektu k diverzite, ale i k právu na názor žiakov. To sú postrehy úspešných a talentovaných študentov Emy Križanovej a Richarda Vaška, ktoré by podľa nich pomohli nášmu školstvu. A prečo je kritické myslenie dnes tak dôležité?

"Naše školstvo je nastavené tak, že 30 detí sedí v laviciach, učiteľ hovorí a oni píšu. To je v podstate definícia nekritického prijímania informácií. Ten výkonovo orientovaný prístup je zásadný problém. Ja by som radšej videl budovanie takej kultúry, kde je v poriadku robiť aj chyby a dokonca si priznávať, že všetci občas chyby robíme. Hovorí Richard Vaško. "Kľúč je dať deťom možnosť o veciach, ktoré sa učia, myslieť a dať im podnety na diskusiu, nielen si ich namemorovať a hneď to zabudnúť. Študenti sa často vyslovene boja vyjadriť svoj názor lebo je to vykresľované tak, že učiteľ je ten, ktorý všetko vie, musí mať pravdu a čo povie učiteľ, tak to platí, dopĺňa ho Ema Križanová. I toto je naša mladá generácia. Talentovaná, angažovaná, plná nadšenia, ideálov i nádejí.

Ema Križanová, momentálne dokončuje prvý ročník vysokoškolského štúdia na Sciences Po v Paríži. Richard Vaško zasa mieri na Univerzitu v Cambridgi kde sa plánuje venovať vzdelávacím politikám. Oboch spája aj ich dlhoročné a veľmi úspešné pôsobenie v Slovenskej debatnej asociácií, kde dnes pôsobia ako metodici a tvorcovia programu Olympiády kritického myslenia.

Čo týchto mladých ľudí motivuje k ich nadštandardným výkonom, prečo odchádzajú študovať do zahraničia a plánujú sa sem ešte vôbec vrátiť? O čom je Slovenská debatná asociácia no a ako práve oni vnímajú naše školstvo a jeho slabiny?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu“ – veta, ktorá má presne sedemdesiat rokov a jeden deň. 

Zaznela pred súdom z úst väzňa komunistického režimu Silvestra Krčméryho. 24. júna 1954. Len pár minút predtým, ako si vypočul rozsudok štrnásťročného väzenia za „velezradu“. A vinou mu bolo len vlastné presvedčenie a vernosť postojom, ktoré z neho vyplývali. Čiže osobná integrita. 

Už štvrtý rok je tento deň aj Pamätným dňom obetí komunistického režimu. A tento rok si pripomíname aj storočnicu narodenia Silvestra Krčméryho, ktorý v našich končinách pripravoval cesty slobode a upozorňoval na nešváry mocných. 

Jeho dnes už povestná obhajoba spred sedemdesiatich rokov obsahuje aj tieto slová: „Kto má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ vždy vstala zmŕtvych!“ 

Na Silvestra Krčméryho ako na svedomie spoločnosti a mocných sa pozrieme s Františkom Mikloškom, ktorý bol v najužšom kruhu jeho spolupracovníkov. 

„Silvo bol človek vnútornej premeny človeka“, spomína František Mikloško. „Keď som za ním zašiel, vždy sa ma ako prvé pýtal, aký je tvoj duchovný život“, vyvetľuje. 

„Silvo odmietal nacionalizmus“, hovorí František Mikloško. To bolo podľa neho aj za jeho rozchodom s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom, ktorý sa nechal opantať Vladimírom Mečiarom. „Rovnako odmietal autoritatívny režim“, dopĺňa. Aktuálny poslanec parlamentu to hovorí v kontexte vládnych krokov rušenia RTVS či rýchleho prijímania tzv. „lex atentát“, či skoršej úpravy trestných kódexov a zrušenia špeciálnej prokuratúry. Ide pritom všetko o kroky, ktorými sa podľa Mikloška táto vládna zostaval prioritne „stará o seba“. 

„Slovenská televízia a rozhlas sa vlasnet stane majetkom jednej strany“, upozorňuje poslanec Mikloško. „Bude ju mať v rukách SNS, z radou ktorej jeden hovorí, že tu nebola pandémia, iný zas, že zem je plochá. Tak toto má byť jadro slovenskej kultúry a šírenia osvety? Veď my sme sa dostali na hranicu úplnej absurdity“, konštatuje František Mikloško. 

„Som presvedčený, že oni (vládna koalícia) – po všetkých tých čistkách a zahladzovaní stôp prídu s tým, že poďme sa zjednotiť. (…) To je faloš autoritatívnych režimov“, hovorí poslanec. Prirovná to k situácii, keď ruský prezident Brežnev po vpáde jeho vojsk do Afganistanu vyhlásil celosvetový mierový program! 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si volíme ľudí, ktorí sú kompetentní len veľmi náhodne pretože my vo voľbách nevyberáme tých, ktorí sú najschopnejší viesť krajinu, ale tých, ktorí sú najschopnejší v prezentácií toho, že by vedeli viesť krajinu. Práve tento rozpor dlhodobo vedie k tomu, že nám budú vládnuť oveľa viac ľudia, ktorí budú úspešní vo volebných kampaniach, no nie nutne kompetentní spravovať krajinu, a keď tam i budú, bude to skôr vec náhody než systému, hovorí matematik Richard Kollár.

Samozrejme je dobré sa snažiť o zmeny čo najskôr. Keď teda má niekto záujem o zmenu spoločnosti, lebo je presvedčený, že nejde dobrým smerom, tak je veľmi dobré angažovať sa a snažiť sa o zmeny už v tom najbližšom politickom cykle. Na druhej strane, práve tie robustnosti systémov a jeho stabilita, ktorú v ňom vidím, hovorí, že v princípe by sme mali byť pripravený na omnoho dlhšie časové úseky a omnoho pomalšie striedanie politických názorov.

Ak nepríde k silným externým vplyvom, ja neočakávam, že by na Slovensku nastali nejaké zásadné posuny a teda - moje očakávania sú také, že môžeme čeliť nie rokom, ale možno i desaťročiam zotrvačnosti v politickom systéme. Nejde len o vytváranie nejakého vlastného priestoru, ale skutočne aj mentálna príprava na to, že veci nemusia ísť až tak dobre, ako by mohli. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme boli psychicky pripravení aj na pomerne zlé možnosti, hovorí v Ráne Nahlas matematik, človek vedy a rozumu Richard Kollár.

Žijeme dobu dátovú, ešte nikdy v dejinách sme nemali toľko informácií a tvrdých dát o všetkých možných dôležitých faktoroch pri kompetentnom a vecnom rozhodovaní, ako ich máme k dispozícií práve dnes. Napriek tomu udalosti ostatných rokov, či už riešenie pandémie covidu alebo vytváranie dlhodobých politik, v ktorých nedokážeme za desaťročia dokončiť jednu diaľnicu či postaviť koncovú nemocnicu v hlavnom meste, ukazujú, že sa dátami, ich racionálnym a kompetentným vyhodnocovaním vôbec neriadime. Naopak, vo voľbách víťazia manipulácie s faktami, priehľadné logické fauly, viac či menej vedomé lži a predovšetkým emócie.

Kde sa stala chyba a prečo sú zdanlivo tak neracionálne a nepragmatické rozhodnutia voličov dôsledkom hlbšieho natavenia systému. Kde v tom všetkom hľadať odpovede na rastúcu zložitosť, komplexitu a aj tekutosť dnešného sveta v ktorom sa na nás doslova online valí toľko informácií, že ich prakticky nemáme šancu racionálne vyhodnotiť?

"Moja predpoveď je preto stručná, čaká nás (nielen na Slovensku) pár nie príliš príjemných desaťročí. Následne sa niečo snáď udeje, azda technologický pokrok, alebo prudká klimatická zmena, čo môže systém nabúrať. Ako vidíme, nestačí už ani malá vojna (agresia Sovietov na Ukrajine), ani úplne tradičný demokratický volebný systém (USA). 

Toto nie je potrebné vnímať pesimisticky ale skôr realisticky. Svoje očakávania musíme nastaviť nielen voči existujúcim populistom, ale aj voči tým budúcim, ktorí sa budú objavovať zo všetkých strán, odľava doprava, často aj z radov ľudí, ktorých poznáme.

Nehnevajme sa na nich, len bojujú za svoju vlastnú agendu, ktorú považujú za veľmi dôležitú. A pochopili, aká je jediná šanca ju presadiť.“

Píše na sociálne sieti k týmto témam matematik Richard Kollár.

Počúvate Ráno Nahlas. Na záver bude reč aj o šokujúcich slovách vládneho splnomocnenca Petra Kotlára, ktorý fakticky poprel existenciu pandémie Covidu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aby mohol skončiť, potrebuje náhradu. A tá sa črtá. Jens Stoltenberg končí na čele Severoatlantickej aliancie. Nahradiť by ho mal Mark Rutte. Niekdajšieho premiéra strieda rovnako premiér, no odchádzajúci. Nóra Holanďan. 

Kormidlo obrannej aliancie tridsiatky štátov sa posúva v napätých časoch Putinovej vojny na Ukrajine, kde už len zásobovanie muníciou a vojenskou technikou vyvoláva vyhrážky legitímnymi cieľmi na útok. 

Čo prinesie zmena na čele NATO? Aké dedičstvo Aliancii zanechá Stoltenberg a čo jej prinesie Rutte, ktorého podporilo už aj Slovensko? A prečo o tom hovoriť aj u nás? 

Téma pre Tomáša Valáška, niekdajšieho diplomatického zástupcu Slovenska pri Nato, dnes vedúceho stálej delegácie nášho parlamentu pri parlamentnom zhromaždení Nato. 

„Rusko vie vyťažiť z oveľa menšieho počtu spojencov, ktorých má, oveľa viac. Toto my zatiaľ nedokážeme a Mark Rutte to bude musieť zmeniť“, tvrdí Valášek. 

Poukazuje pritom na fakt, že Severná Kórea dokázala sama poskytnúť Moskve viac vojenských zásob ako celá Európska únia Kyjevu. Tajné služby Spojených štátov a Južnej Kórey zachytili, že ide tisíce kontajnerov, ktoré môžu obsahovať do 4,8 milióna kusov munície.

„Je absurdné a smutné, keď Severná Kórea ako ekonomický trpaslík dokáže dodať Moskve toľko, že ju nevie tromfnúť bohatá, prosperujúca a priemyselne vyspelá Európa“, tvrdí. 

„Pre Európu je to hanbou. Jedna z výziev Marka Rutteho bude tlačiť na členské krajiny, aby rozširovali vlastnú obrannú výrobu“, dodáva Tomáš Valášek. 

Mark Rutte si môže od odchádzajúceho Jensa Stoltenberga zobrať podľa Valáška príklad trpezlivosti, zmyslu pre humor a ochoty nebrať sa príliš vážne. „Ide o obrovské devízy pre aliančnú politiku. Zvlášť, keď človek robí neraz s prchkými čelnými predstaviteľmi krajín“, hovorí. 

Dozviete sa tiež, ako to bolo s nomináciou Zuzany Čaputovej do čela Aliancie.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takúto netransparentnú kampaň sme na Slovensku ešte asi nemali, keď doteraz vôbec nevieme, kto ju vlastne zafinancoval, hovorí o prezidentskej kampani Petra Pellegriniho šéf Transparency international Slovensko Michal Piško.

„Oproti tomu, čo sa v roku 2014 deklarovalo, tak do istej miery je to tu potemkin. Áno, naozaj sa tie pravidlá rozvoľňujú a do veľkej miery sa aj obchádzajú, ale oproti situácií spred roka 2014 sme na tom o čosi lepšie," hovorí o problémoch s transparentnosťou financovania volebných kampaní šéf Transparency international Slovensko Michal Piško.

Slovensko má za sebou doslova maratón volebných kampaní, od parlamentných cez prezidentské až po kampaň do Europarlamentu. Trend v ich financovaní, presnejšie v transparentnosti toho, ako veľmi nás politici nechajú nazrieť do ich predvolebnej kuchyne, ale najmä do svojej straníckej kasy, nie je vôbec dobrý.

„Trend transparentnosti volebných kampaní sa definitívne obracia. Po pozitívnom skoku po prijatí nových volebných kódexov v roku 2014 sa politici v posledných rokoch naučili pravidlá ignorovať či priam obchádzať,“ tvrdí TIS.

Vyvrcholením netransparentnosti ako i obchádzania pravidiel by podľa odborníkov z Transparency international mala byť práve prezidentská kampaň súčasnej hlavy štátu Petra Pellegriniho.

„Do prezidentského paláca zasadne politik, ktorého kampaň bola nielen značne netransparentná, ale sčasti aj nelegálna. Ak si na neférovosť a oslabenú verejnú kontrolu nechceme zvykať, je najvyšší čas volebnú legislatívu konečne upraviť. Slovensko potrebuje pravidlá volebnej súťaže, ktoré zabezpečujú rovnosť príležitostí a vytvárajú predpoklady pre zdravú konkurenciu medzi politikmi.“

Táto kampaň je však len vyvrcholením a potvrdením negatívnych trendov vo financovaní nielen kampaní, ale i samotných politických strán, ktorý v aktuálnom nastavení vedie k betónovaniu kartelu veľkých úspešných strán za peniaze daňových poplatníkov.

„Povedal by som, že hlavný problém je v neférovosti nastavených pravidiel, ktorý veľmi zvýhodňuje veľké a dlhoročne úspešné strany, voči ktorým tie novšie a menšie majú veľmi malú šancu konkurovať. Spoliehať sa výhradne na štátne peniaze a navyše takto neférovo nastavené v prospech veľkých strán, to je systém, ktorý kriví celú politickú súťaž, vysvetľuje Michal Piško.

O volebných kampaniach z pohľadu ich transparentnosti a financovania, ale aj o tom, ako súčasný model financovania politických strán prispieva k betónovaniu čoraz silnejšieho politického kartelu existujúcich úspešných strán, no i tom prečo nám to, ako voličom, stále menej a menej prekáža.

Počúvate Ráno Nahlas, so šéfom TIS Michalom Piškom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Zmena predpokladá tvrdú prácu, aj trpezlivé čakanie, tvrdí výkonná riaditeľka Via Iuris Katarína Baková. 

Zvolila si spravodlivosť za cestu a aktuálne dianie ju privádza až k hnevu. Hovorí o „obludnosti“ rozmerov toho, čo sa tu od nástupu novej vlády deje. A o systematickom a cielenom oslabovaní a ohrozovaní politických práv a slobôd aktuálnou vládnou zostavou. 

Rada prednáša študentom práva, potravu pre mozog nachádza čítaní správ, článkov, zaujímavých rozhovorov a kníh o práve a sociálnych vedách. Pečie fantastické chleby a najlepšie vypne pri metalovej hudbe. 

Katarína Batková z Via Iuris. Práve s ňou sa pozrieme na to, čo ju aktuálne privádza k hnevu a čo by ju naopak priviedlo do rovnováhy. 

Svoj charakter odhaľuje už pri rozprávaní o pečení chleba. Napriek spokojnosti s produkciou domácich pekární rada pečie svoj vlastný chlieb. Lebo si dopraje „kvalitu, ktorú mám rada“, ako hovorí. A rozrozpráva sa o procese prípravy. „Baví ma ten proces prípravy kváskového chleba. Vyžaduje si trpezlivosť, čakanie na výsledok a dlhodobejšiu snahu. Nemusí byť pritom vždy úspešný.“

Vidí v tom zrkadlenie svoje práce vo Via Iuris. „Častokrát upozorňujeme na nedostatky v spoločnosti. Upozorňujeme dlho, vytrvalo. Snažíme sa presadiť systémové zmeny. A niekedy sa to podarí a niekedy menej“, konštatuje. Na niektoré zmeny si podľa nej treba počkať a k čakaniu je potrebná trpezlivosť, ako dodáva. 

Aktuálna legislatívna smršť vládnej zostavy premiéra Fica ju privádza až k hnevu. V podcaste hovorí o ohrození viacerých politických práv a slobôd, ktoré nám garantuje samotná ústava.

Popri vážnych témach zažiari jej záujem o metalovú hudbu, ktoré jej paradoxne prináša pokoj.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Bola v pätách režimu, ktorý uniesol prezidentovho syna. Písala o únose demokracie, keď aj knižne poodhalila zákulisie tajnej služby. A do tretice rovnako knižný Únos, s podtitulom čierna diera demokracie. Nemôžem zabudnúť rovnakona Prípad medička, ktorý je tiež o fatálnom únose. Všetko veci, ktoré napísala Ľuba Lesná, novinárka s profesnou históriou v Rádiu Slobodná Európa či neskôr verejnoprávna televízia. A skúsila to aj na úrade vlády po boku Ivety Radičovej. Aktuálne stojí za napádanou RTVS a vystúpila aj na historicky prvom výstražnom štrajku jej nespokojných zamestnancov. Ako sa pozerá na to, čo zažívame? Nie je to rovnako únos, podobný biľagu éry mečiarizmu? 

V práci investigatívnej novinárky ju podľa vlastných slov vedú „otcovské lekcie“. Je dcérou rozhlasového novinára Ervína Lesného. S odstupom vyše polstoročia si spomína, ako zareagoval na jej pobúrenie zo súdneho pojednávania istého ukrivdeného zamestnanca, ktorého prepustili z Kablovky. Keď už mal vystúpiť a predniesť svoju obhajobu, skolaboval a zomrel. 

„No čo, bolo mu to treba? Keby to nedal na súd, možno by ešte žil“, vracia sa v spomienkach do svojej „hlbokej puberty“ Ľuba Lesná.

„Otec sa tak na mňa pozrel a povedal: Ale vieš, jemu išlo o pravdu. A tá za to stojí“. „Hovorím – aj zomrieť?“, spomína Ľuba Lesná na svoju výmenu s otcom. „Áno, aj zomrieť. Pravda za to stojí“ – odpovedal podľa neskoršej investigatívnej novinárky. 

„Novinárčinu mám spojenú s týmto silným zážitkom o odkrývaní pravdy. A snahou o objektivitu za každú cenu“, rozpráva Lesná. 

Neskôr sa dostala k odkrývaniu tejto pravdy v prípade únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, čo je emblematický prípad éry mečiarizmu. S čím všetkým sa vtedy musela vysporiadať? Ako ju sledovala tajná služba, ako sa na ňu zaháňal priamo v televíznom štúdiu vtedajší premiér Vladimír Mečiar, či ako jej šéf jednej zo súkromných televízií sekerou zlámal ruku. A to len pre dôležitú nahrávku rozhovoru so svedkom únosu. 

Ako sa Ľuba Lesná pozerá na dnešné dni? Rozpoznáva v správaní dnešnej vládnej moci prvky „mečiarizmu“? 

„Veľmi mi to pripomína totalitné časy“, konštatuje. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja si nemyslím, že Zuzana Čaputová sa úplne hodí do sveta straníckej politiky aký je dnes na Slovensku. Ona hrá podľa pravidiel a to nie je normálne - a už vôbec to nie je bežné, v slovenskej politike. Hrať podľa pravidiel je jej obrovská devíza, ale zároveň je to i jej obrovská nevýhoda a všetci jej protivníci vedia ako ju poraziť, hovorí o prezidentke Čaputovej šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy.

Slovensko má novú hlavu štátu. Zuzanu Čaputovú v úrade prezidenta republiky vystriedal Peter Pellegrini.

Kto teda bola Zuzana Čaputová v úlohe hlavy štátu a bola to pre ňu naozaj iba rola najvyššieho ústavného činiteľa? Nakoľko bola svoja v tejto top funkcii a akú pečať vtisla úradu prezidenta? V čom zlyhala, kde pochybila a naopak, v čom sformovala k svojmu obrazu politickú scénu, ale i celú našu spoločnosť? Nakoľko ju ovplyvnila rola matky dvoch dcér, ktoré sa stali nielen predmetom záujmu verejnosti, ale i obeťami šikany a terčom vyhrážok? No a napokon, skutočne to vzdala a ak nie, prečo už odmietla ďalej účinkovať v slovenskom politickom šapitó plnom testosterónu, mizogýnie, ale aj lží, populistických manipulácií a vedomého šírenia zla a predsudkov? A prečo vlastne potrebujeme mať dnes na Slovensku k ľudskosti ešte i odvahu?

„Nezľakla sa. Ak Robert Fico tvrdí, že zdupklala lebo on, tak to nie je ten dôvod a nie je ním ani správanie sa dnes už ministra Tarabu. Proste toto nie sú veci ktoré by ju primkli k tomu aby zvážila či bude alebo nebude opätovne kandidovať. Mne to ale prišlo veľmi mizogýnne, že si tieto mačovské typy politikov zakladajú na tom, že oni vyštvali ženu z politiky. Veď to je aká zbabelosť keď si na tom niekto stavia ego, to je skôr slabosti takého politika a do istej miery aj nezrelosti našej spoločnosti,“ hovorí Peter Bárdy.

Zuzana Čaputová ako prezidentka, ale i ako hlavná postava najnovšej knihy šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho „Odvaha k ľudskosti.“ Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Attila Lovász je riaditeľ národnostného vysielania RTVS a bývalý riaditeľ spravodajstva. Podľa neho mnohým voličom neprekáža, že víťaz volieb chce všetko ovládať namiesto spravovania. Keď Andrej Danko priznal, že on sám schvaľoval moderátora O 5 minút 12, malo sa protestovať, až spadne nebo.

Bude možné, aby si každá ďalšia vláda vymenila svojho riaditeľa STVR a budeme tak sledovať neustále výmeny ľudí, a budeme mať zakaždým nejakých provládnych novinárov? Presne to hrozí, keď prejde súčasný návrh zákona o STVR. Ľuboša Machaja by vládna koalícia vedela odvolať, no miesto toho chce kompletne obsadiť aj jej kontrolné orgány politickými nominantmi.

Politici vraj už hľadajú ľudí do novej STVR, a to dokonca už aj maďarská Aliancia mala hľadať svojho nového šéfa národnostného vysielania. Rádio Patria je totiž jedným z dvoch maďarsky hovoriacich, no neorbánovských verejnoprávnych staníc v celej Európe, hovorí Attila Lovász.

Ak sa z RTVS stane vládna propaganda po vzore Orbánovho Maďarska, a z národnostného vysielania priamo reklama na orbánizmus a Alianciu, ľudia to podľa neho prestanú pozerať a počúvať. Ako to teda vyzerá v Maďarsku? A je už etnická strana slovenských Maďarov prežitkom, keď rastie popularita Maďarov na kandidátkach slovenských strán ako je Ľudovít Ódor alebo Štefan Hamran?

Moderuje Peter Hanák.

Ubehlo pár dní od európskych volieb. Je dnes jasnejšie, ako môže vyzerať nová podoba europarlamentu? Môžu euroskeptické a krajne pravicové strany paralyzovať europarlament napríklad v otázke pomoci napadnutej Ukrajine ?A čo znamená pre Európsku úniu, že lídri dvoch najväčších krajín Únie - Emmanuel Macron a Olaf Scholz - v eurovoľbách pohoreli? V podcaste odpovedá šéfredaktorka portálu Euractiv Zuzana Gabrižová.

„Nedá sa čakať, že by bol europarlament paralyzovaný krajne pravicovými silami, lebo taká matematika nie je," vysvetľuje Gabrižová v podcaste. Dodáva však, že kým doteraz bola krajná pravica v europarlamente bez ambícií, tentokrát bude viac sebavedomá s chuťou vstupovať do tvorby európskych politík.

Pred Európskou úniou je aj iná výzva. Blížiace sa americké voľby, ktoré by mohli víťazstvom Donalda Trumpa priniesť viaceré otázky ohľadom budúcnosti NATO, či vojenskej pomoci Ukrajine. No a najnovšie budú dôležité aj voľby vo Francúzsku, ktoré prichádzajú po neúspechu francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v eurovoľbách. Má Európa pred sebou náročné mesiace? „Je perspektíva, že sa zleje viac vecí. Marine Le Penová vyhrá voľby, Donald Trump sa stane novým prezidentom. Je to niečo, čo mení všetko. Najmä v otázke bezpečnosti," vysvetľuje odborníčka na európsku politiku.

Témou podcastu je aj slovenské zastúpenie v europarlamentu. Aký hlas bude mať Slovensko po eurovoľbách? Gabrižová hovorí o tom, že Progresívne Slovensko aj v dôsledku neúspechu liberálnych strán vo Francúzsku a Nemecku posilní svoju pozíciu vo frakcii Obnovme Európu. Nie je teda vylúčené, že by im opäť patrila stolička podpredsedu parlamentu.

K tomu, že by európski socialisti obnovili členstvo Smeru je skeptická. „Predstavitelia Smeru hovoria, že sa chcú pokúšať obnoviť členstvo v socialistoch a demokratoch, ale zároveň hovoria B - pri rešpektovaní ich programu. Osobne to nevidím veľmi realisticky. Zdá sa mi, že by bolo veľmi ťažké pre socialistov a demokratov vysvetliť, prečo je v poriadku prijať stranu Smer-SD s tými programovými tézami, ktoré momentálne razí a s ktorými kandidovala do eurovolieb," uzatvára Zuzana Gabrižová.

Moderuje Denisa Hopková.

Keď agresor a jeho podporovateľ zdieľajú s tebou hraničnú čiaru. Personifikovane Putin a Lukašenko a ich Rusko a Bielorusko vo vzťahu k Litve. Naviac – keď na tvojom území leží koridor Suwalki, ktorý je aktuálne označovaný za najnebezpečnejšie miesto na zemi. Len pred pár dňami tam východné krídlo Aliancie cvičilo logistiku nasadenia pre prípad útoku. A bol tam aj náš Peter Sabo, ako jediný akreditovaný novinár z našich končín. 

Aká je perspektíva vojny z pohľadu trojmiliónovej Litvy, ktorej susedom sú Rusko a Bielorusko? Ako vnímajú svoje členstvo v Aliancii a aké sú nálady v súvislosti s prípadnou obranou krajiny? 

Litva ako člen Európskej únie a Nato očami reportéra Aktualít. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

V uzavretých internetových komunitách sledujú, vzájomne si zdieľajú a potom i komentujú verejné popravy či brutálne mučenie. Naša mládež sa radikalizuje. "Pointa nie je sledovanie tých brutálnych obsahov, ale práve tá komunita. Začiatok intervencie je počúvať ich a dať im zážitok prijatia, ktorého sa im v okolitom svete nedostalo, hovorí šéf internetovej poradne IPčko Marek Madro.

"Tie trendy, ktoré pozorujeme vo svete, trendy teroristických útokov ako prejavov rastúcej radikalizácie, tak oni sa postupne presúvajú aj sem, k nám a naša spoločnosť, náš systém a ani naše školstvo na to vôbec nie sú pripravené," varuje šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro. Práve preto IPčko prichádza s projektom "Nevypočutý", ktorý je určený ako mladým ľuďom, tak aj školám, učiteľom či školským psychológom.

"Na samom začiatku nie sú internetové online komunity, oni majú vplyv až potom ako zlyhá celý ten offlinový systém, až potom ako zlyhá rodina, škola či ulica," vysvetľuje Madro.

Napokon, už majster existencializmu J. P. Sartre hovoril: "Potrebujem druhého aby som sa lepšie pochopil", pretože práve nevypočutosť, to je jeden z dôvodov rastúcej radikalizácie našej mládeže. Tak prečo aj zdanlivo nijako a ničím nevyčnievajúci mladí ľudia u nás - neraz na samom rube zúfalstva, padajú do osídiel takej radikalizácie, akú si často nevieme ani len predstaviť? Aké sú dôvody, ako to spoznať a najmä, ako z toho celého - v tejto už i tak neistej a tekutej dobe, von?

"Je jasné, že keď hovorím, že deti si medzi sebou zdieľajú mučenie či popravy, tak je to niečo, čo nás dospelých šokuje, ale ono je to vlastne iba prostriedok ako oni strácajú cit pre to, čim spoločnosť okolo nich žije pretože oni majú pocit, že žijú v úplne inom svete, ako ten, v ktorom žije väčšinová spoločnosť.

A aké je riešenie? Znie to možno banálne, ale je to - Pravda a autenticita toho nášho reálneho sveta ako i rešpekt a najmä vypočutie sveta našich detí.

"Radikalizácia veľmi úzko súvisí s frustráciou no a keď sme frustrovaní, začneme hľadať niekoho, kto má podobné skúsenosti a podobné postoje ako my sami, hľadáme podobný príbeh, ako je ten náš. No v každej jednej chvíli toho postupu k radikalizácií, je tým mladým ľuďom možné pomôcť - len ten internet to celé extrémne zrýchlil. Naozaj to začína v tom, že tá moja osobná "ťažkosť" bola nevypočutá - že celý ten systém od rodiny po školu či komunitu jednoducho nedokázal odpovedať na tie moje problémy," hovorí šéf IPčka.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes s Marekom Madrom a Zuzanou Juránekovou z IPčka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Opäť sa ukázalo, že najdôležitejší je záver kampane, tvrdí sociológ Roman Pudmarčík z agentúry Ipsos.

Posilnené Progresívne Slovensko, s implikáciou Smer je poraziteľný. Stabilizovaný Smer. Silný výkrik extrému v podobe Republiky. Oslabený Hlas. A stratená SNS.

Slovensko je po svojich piatych eurovoľbách s doteraz najsilnejšou účasťou. K urnám prišlo vyše 34 percent voličov.

Na ich výsledky, dôvody a možné následky sme sa pozreli so sociológom Romanom Pudmarčíkom z agentúry Ipsos. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Keď sa o Európe a Európskej únii dá rozprávať aj v čase moratória pred eurovoľbami. Napríklad cez tému slobodného cestovania, ktorého špecifikom je sloboda znásobená ešte aj oslobodením od vlastného dopravného prostriedku. 

Jasné, dá sa to povedať aj prozaickejšie: Naprieč Európou stopom! 

27 členských štátov na takmer štyri a pol milióna kilometroch štvorcových, kde žije takmer 440 miliónov ľudí. Koľko kilometrov ciest to môže byť? A koľko možností spojenia...? 

Zážitok z tejto znásobenej slobody si v sebe nosí a obohacuje ním aj svoje okolie Milan Potočár. Práve s ním bude dnešné európsko – slobodné RánoNahlas. 

Bude aj o „stopovaní na palec“, či na „ceduľu“ alebo na „dohovor“. O stratégiách oslovovania, o zážitkoch z ciest nielen po Európe, ale aj po krajinách Blízkeho východu, či Balkánu. 

„Najlepším miestom pre stopára sú čerpačky na diaľniciach“, rozpráva Milan Potočár, ktorý je vyštudovaný lingvista, niekdajší vysokoškolský učiteľ holandštiny. Je na nich možnosť vzájomného oťukania, väčší časový priestor na minirozhovor, pri ktorom je možnosť získať prvý a základný dojem z človeka, ktorý vás chce zobrať. „Keď človek vidí, že ste normálny, ja vidím, že on je normálny, vo väčšine prípadov, keď je to možné, tak vás zoberie“, vysvetľuje. 

V topánkach stopára sa krajiny podľa Potočára spoznávajú „o tri levely vyššie“, ako pri obyčajnej návšteve. „Dostávate sa do situácií, v ktorých ste s miestnymi v najspontánnejších momentoch. Vtedy počujete o politike či o bežnom živote v danej krajine veci, ktoré by ste si nemali kde prečítať“, hovorí. „Naviac, pri slobodnom živote stopára máte na to aj fúru času“, dodáva. 

„Stopovanie je aj prekračovaní komfortných zón“, tvrdí Milan Potočár. Nie je podľa neho typologicky pre „princezny“, ale pre ľudí, ktorí sú „do koča aj do voza“. V každom prípade je slobodou, ako zdôrazňuje. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Novinári sú úplne prvou prekážkou pre politikov pri dosahovaní ich cieľov pretože my sme tí, ktorí zakričia, že cisár je nahý.Novinári - ako to rozprávkové dieťa, kričia, že cisár je nahý, hovorí dlhoročná novinárka a moderátorka politických diskusií Jana Krescanko Dibáková. My, kritickí novinári sme žiadnym politikom "nedrukovali", dodáva.

Odchádzam. Vo štvrtok som sa s televíziou Joj definitívne rozlúčila. V dobrom, bez búchania dvier, ale žiadnu inú cestu som už pred sebou nevidela, hoci ma nikto neposielal preč. Inak sa pozerám na dôležitosť politického spravodajstva, ktorého je už vo vysielaní viditeľne menej, na podobu vysielania pred prezidentskými voľbami a perspektívu relácie Na hrane, ktorej som odovzdala kus svojho života.

To je úryvok z rozlúčkového statusu dlhoročnej novinárky a moderátorky diskusnej relacie TV Joj Jany Krescanko Dibákovej.

Politické diskusné relácie v našich televíziách z našich obrazoviek - jedna po druhej, postupne miznú no a deje sa tak po evidentnom a čitateľnom tlaku aktuálnej vládnej moci a deje sa tak i po avíze premiéra Fica, ktorý už na počiatku svojho štvrtého vládneho mandátu jasne, priamo a bez obalu i vykrúcania označil viacero jemu kritických médií za nepriateľov moci - a prakticky až nepriateľov štátu.

"Slovenskí voliči by si mali uvedomiť, že možno je tu ten čas, trošku aj prispievať na kvalitný novinársky obsah," apeluje Krescanko Dibáková.

Je to, čo sa deje skutočne súmrakom tradičných médií kritických k moci a čo nastane "deň potom", keď už občan nebude mať šancu aby práve prostredníctvom kritických médií moc kontroloval a kládol mocným aj im nepríjemné otázky? Čo sa to vlastne deje, kde sa stala chyba, ako to celé začalo a prečo ľuďom už akosi neprekáža umlčiavanie kritických novinárov? Urobili média chybu, ak dovolili politikom defacto sprivatizovať politiku a prečo neraz nevedeli odolať lákadlám sledovanosti a to i na úkor relevancie a serióznej debaty? Stratili tradičné média dôveryhodnosť a dokedy bude občanom vyhovovať nekritický a servilný prístup tzv.alternatívy k moci Kde sú hranice slobodnej diskusie a má zmysel sa vracať k diskusiám "o plochej zemi"?

"Nie je dôvod dávať priestor "plochozemcom." Prečo by sme to mali robit? Hlasný krik nenahradí múdrosť, "apeluje Krescanko Dibáková.

Hlasný krik nenahradi múdrosť," apeluje Krescanko Dibáková.Kto je pánom diskusných relácií a prečo diskusie nie sú určené primárne pre politikov a ich propagandu, ale sú tu pre občanov, kontrolu moci a konfrontáciu moci s faktmi a neraz moci nepríjemnou realitou? Kam moc bez kontroly serióznych médií povedie - a ako je to vlastne s tým povestným "skákaním do reči"?

Faktom je, že naši politici si zvykli, že do relácie prídu s manuálom marketingovej agentúry a v relácií potrebujú povedať svoje heslá. Moderátor diskusií ale nie je držiak mikrofónu ani amplión pre politikov. My tie relácie nerobíme pre politikov, ale robíme ich pre divákov - občanov. Prekážali sme politikom, celý problém je v tom, že my sme žiadnym politikom "nedrukovali," hovorí skúsená moderátorka politických diskusií Jana Krescanko Dibáková.

Ráno Nahlas, s novinárkou a moderátorkou Janou Krescanko Dibákovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Premiérovi želám vnútornú silu, aby sa zotavil a vedel prinášať spoločnosti zmierenie. Má totiž moc a s ňou prichádza aj zodpovednosť“, tvrdí analytik Hugo Gloss. V Dekk inštitúte pripravili analytickú správu o polarizácii, spoločenských náladách a populárnych naratívoch po pokuse o atentát na slovenského premiéra.

Keď nezdravá polarizácia vedie k tragédiám. Dokonaným a aj tým v zárodku. Slovensko je už dvadsaťjeden dní zranené. V našich končinách doteraz bezprecedentným pokusom o atentát na predsedu vlády. Útočník krátko po svojom čine hovoril o „nesúhlase s politikou vlády“, hlavy štátu – dosluhujúca i zvolená – volali po zmierujúcom okrúhlom stole politických lídrov, tí koaliční však prstom ukazovali a stále ukazujú na médiá a opozíciu. A čaká sa na slovo obete – Roberta Fica, ktorý sa doliečuje v domácom prostredí. 

Existuje východisko zo zničujúcej polarizácie? Dekk inštitút prichádza so štúdiou, v ktorej hovorí že áno. A ukazuje na skúsenosti napríklad Nemcov, ktorí sa museli vysporiadať aj s tým, že ich vlastní organizovali masové vraždy; či skúsenosťou „odpúšťania“ na Balkáne či Severnom Írsku.

Pozrieme sa na to so spoluautorom štúdie Hugom Glossom.

„Aké Slovensko chceme nechať našim deťom? Lebo to nie je o tom, v akej krajine žijem ja tu a teraz. O dvadsať rokov tu budú dospelé aj moje deti a je v našom záujme a verím, že aj v záujme politických elít naprieč celým spektrom, aby tu naše deti nemuseli nosiť balistické vesty a samopal na pleci. Takéto Slovensko nechce nik z nás. Preto musíme pracovať na odstraňovaní nezdravej polarizácie“, tvdí analytik Hugo Gloss.

Aj za vznikom Dekk inštitútu je podľa Glossa skúsenosť z rozdeleného Iraku. „Pôsobili sme v Iraku a Sýrii, kde polarizácia priviedla až k masovým hrobom“, tvrdí. „Tam už nie víťazov a porazených. Tam sú porazení všetci. To na Slovensku nechceme vidieť“, dodáva. 

„Je kľúčové, ako sa k atentátu postaví samotný Robert Fico“, tvrdí Gloss. „Prajem mu vnútornú silu, aby sa zotavil a vedel prinášať do spoločnosti zmierenie. Má totiž moc a s ňou prichádza aj zodpovednosť“, dodáva. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

V prípade transformácie RTVS líder tejto zmeny - predseda SNS, zrejme nevie čo vlastne chce, netuší, o čom rozpráva a absolútne tejto téme nerozumie, hovorí o snahe vládnej koalície zrušiť RTVS skúsený televízny manažér Tibor Búza. Pointou totiž nie je len snaha mocensky ovládnuť spravodajstvo, ale i nekompetentnosť moci v pochopení podstaty verejnoprávnosti.

Verejnoprávna RTVS končí, o snahe zničiť aktuálny model verejnoprávneho Telerozhlasu dnes už azda niet žiadneho sporu. Pointou výhrad vládnej koalície - reprezentovanej najmä Slovenskou národnou stranou, sú predovšetkým ich ponosy na údajnú neobjektívnosť a zaujatosť spravodajstva, v podhubí zmien sú ale i námietky voči ekonomickému modelu aktuálneho poňatia verejnoprávnosti. Tá z princípu spočíva v dotáciách verejnoprávneho obsahu štátom, respektíve koncesionármi - a to nielen pre šírenie obsahu, o ktorý komercia nemá žiadny záujem, ale i v podpore domáceho kreatívneho priemyslu. Lídrovi národniarov sa takýto model zjavne nepozdáva a na Telerozhlas útočí i výhradami voči jeho údajnej neživotaschopnosti, na ktorej má pritom on sám leví podiel.

Paradoxom pritom je, že samotný Andrej Danko ešte počas prvej ficovej vlády znemožnil valorizáciu koncesionárskych poplatkov a dnes zasa sedí v aktuálnej vládnej koalícií, ktorá bez diskusie znížila príspevok štátu na fungovanie RTVS, čím jej fungovanie zásadne obmedzila. Otázkou preto je, ako vážne - a najmä konzistentne, potom možno brať výhrady šéfa SNS o zlej ekonomike RTVS, keď jeho reálne politické fungovanie dlhodobo išlo proti kľúčovým ekonomickým záujmom tejto inštitúcie? Alebo inak, rozumie predseda SNS (ako líder aktuálnych zmien RTVS) základným zásadám fungovania verejnoprávneho Telerozhlasu a ak nie, na základe čoho vlastne chce meniť fungovanie tejto - pre demokraciu, tak kľúčovej inštitúcie?

"Bude to fakticky štátna televízia, vzdaľujeme sa od verejnoprávneho modelu," tvrdí exšéf spravodajstva STV, bývalý programový riaditeľ televíznej zložky RTVS a exšéf Centra spravodajstva a publicistiky TV Markíza Tibor Búza. Zároveň však dodáva: "Zo strany politikov tu nie je už vyše 30 rokov reálny záujem vybudovať verejnoprávne médium." pričom za jedného zo spoluvinníkov súčasného zlého stavu RTVS označuje i SaS, ktorá zrušila model financovania Telerozhlasu z koncesií.

Čo je to teda tá toľko skloňovaná verejnoprávnosť a ako má vyzerať tu u nás - na Slovensku v roku 2024? Prečo je pre demokraciu dôležite pestovať si verejnoprávne médium a mali naši politici o to vôbec niekedy skutočný a reálny záujem? Na čo slúžia koncesie a prečo ich zrušenie bolo prvým krokom k ohrozeniu verejnoprávneho charakteru RTVS a prečo nie je Telerozhlas iba a len o politikmi preferovanom politickom spravodajstve? Kto bude financovať historické dokumenty, animované rozprávky, prenosy opier či rozhlasových hier a dobových seriálov o našej minulosti, keď verejnoprávne médium proste zničíme? No a napokon, ako vlastne funguje ekonomika verejnoprávneho Telerozhlasu a prečo sa Andrej Danko mýli, keď kritizuje outsourcing a údajnú prezamestnanosť RTVS - a to v jednom balíku jeho v sebe si odporujúcich vyjadrení?

A ako bonus vám ponúkneme aj návrat k vyjadreniu Tibora Búzu k aktuálnej situácii na slovenskej mediálnej scéne, kde televízne politické diskusie miznú ako huby po daždi vládnej kritiky. Hrozí nám teda orbánovská mediokracia a dokáže ovládnuť moc tak slobodné povolanie akým je žurnalistika?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tento štát celé desaťročia opakovane zlyhával v krízovom manažmente. Na vážne krízy pritom nie sme - napriek veľmi negatívnej skúsenosti s riadením pandémie, pripravení ani dnes, tvrdí vo veľmi znepokojujúcom rozhovore šéf NKÚ Andrassy. A prečo sa NKÚ opäť kontroluje PPA známu z korupčnej kauzy Dobytkár?

„Z nášho pohľadu je problémom Slovenska to, že mnohí reprezentanti štátu ako keby bagatelizovali svoje zákonné povinnosti, zákon si prispôsobovali na svoj obraz a to všetko robia preto, lebo sa u nás nevyvodzuje nielen osobná, ale ani trestnoprávna zodpovednosť,“ tvrdil nedávno v nebývalo otvorenom rozhovore pre Ráno Nahlas predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.A dôvod je v jeho interpretácii bol ešte zarážajúcejší. „Je to tak ‚ušité‘ preto, aby pokyny vrcholových predstaviteľov ministerstiev či štátnych inštitúcií, ktoré sú dávané ich podriadeným, nebolo možné preveriť z hľadiska vnútorných kontrolných mechanizmov. Tak preto sú tie vnútorné kontrolné mechanizmy výrazne oslabené,“ tvrdí šéf NKÚ.

Dnes sa do štúdia Rána Nahlas vrátil opäť a jeho zistenia - ako predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, sú pre Slovensko, i pre nás ako jeho občanov, ale i daňovníkov, zasa veľmi znepokojujúce.

„Na základe našich kontrol nemám uistenie, že občania by mohli pokojne spávať a že keď nastane mimoriadna situácia, štát prostredníctvom svojich inštitúcií mu pomôže v relatívne krátkom čase a pomôže mu aj konkrétne, nie len tým, že vyjadríme súcit či spoluúčasť nad tým, čo sa udialo“ tvrdí Ľubomír Andrassy.

"Ak sa niečo zásadne nezmení a išli by sme podľa tých pravidiel, ktoré dnes ešte stále platia, tak riziká, ktoré sme identifikovali v minulosti - a ktoré vyústili do toho problému, ktoré sme v súvislosti s nezvládnutím pandémie identifikovali aj v našich kontrolných protokoloch, tak tento vážny problém by tu pretrvával aj nadalej lebo nemáme pokryte krízové riadenie - ani personálne, ani finančne, ani kompetenčne a dokonca my ani nemáme v skladoch tovary a materiály, ktorými by sme vedeli vyriešiť čo i len takú veľkú veternú smršť. Proste, dnes v týchto otázkach, sme na úrovni - a nechcem to preháňať, ale je to na základe výsledkov našich kontrol, naozaj niekde na úrovni krajín, ktoré sa nachádzajú niekde na africkom kontinente." To sú slová šéfa Najvyššieho kontrolného úradu na margo toho, ako je tento štát pripravený čeliť vážnym krízovým či mimoriadnym situáciám.

Aké teda boli zistenia najvyššieho arbitra kontroly v oblasti nákupu vakcín proti covidu-19 a konali zástupcovia štátu v mene verejného záujmu alebo to bolo viac v prospech farmafiriem? Ako prebiehala pandemická pomoc v oblasti energií, bola skutočne rýchla, adresná, alebo sa s použitými peniazmi šafárilo a dokáže vôbec Slovensko čeliť vážnym či mimoriadnym situáciám a krízam? A napokon, prečo sa kontrolóri opäť vrátili i do Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA), ktorú verejnosť pozná najmä cez mega korupčnú kauzu Dobytkár?

Počúvate Ráno Nahlas, dnes so šéfom Najvyššieho kontrolného úradu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Čo sú reálne témy eurovolieb? Zelená dohoda, pomoc Ukrajine či digitalizácia. Najbližších 5 rokov zrejme do EÚ nevstúpi žiadna iná krajina, hovorí vedúci zastúpenia Európskeho parlamentu na Slovensku Robert Sermek. Ktorí naši europoslanci sú viditeľní a ktorí naopak nuloví? V EP funguje tzv. proeurópska koalícia a zrejme bude fungovať aj naďalej, aj keď sa očakáva aj nárast krajne pravicových strán. Ich problém však je nejednotnosť, napríklad ani Marine Le Pen nechce spolupracovať s nemeckou AfD.

Hlavnou kandidátkou na šéfku Európskej komisie je aj na ďalšie obdobie Ursula von der Leyen. Ako sa však eurokomisia tvorí? Je možné, že naša vláda bude musieť navrhnúť dvoch kandidátov na eurokomisára a vyberať si bude práve predsedníčka?

Hoci každý europoslanec má plnohodnotný mandát, no kto nemá frakciu, medzi viac ako 700 poslancami nepresadí nič. Vidno to napríklad na Milanovi Uhríkovi ako Miroslavovi Radačovskom. Nezaradená však aktuálne nie je len Republika, ale aj Smer či Hlas. Postavia euroskeptici na čele s Viktorom Orbánom novú veľkú frakciu, alebo budú naďalej fragmentovaní? Mali by sme si tak vyberať europoslancov podľa sily ich frakcií?

Ako si vo voľbách vyberá šéf zastúpenia EP na Slovensku? A ako vlastne prakticky budeme o týždeň voliť?

Moderuje Peter Hanák.

„Ľudí zaujíma iba to, ako to funguje a funguje to iba preto, že si dodatočnými neformálnymi úhradami zabezpečujú službu, ktorú za normálnych okolností majú dostať z verejného zdravotného poistenia. To je to "nepoznáte nejakého doktora? A keď vám ho niekto odporučí, tak čo mu mám dať, aby sa mi vôbec venoval?“ hovorí o stave nášho zdravotníctva exminister Rudolf Zajac.

„Jednou z mantier prečo to celé nefunguje je to, že občan má mať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, čo je taká volovina, že keby som na to mal niečo povedať, tak by ste ma museli cenzurovať,“ hovorí exminister zdravotníctva a jedna z kľúčových postáv v tejto oblasti, od ktorého zásadnej reformy zdravotníckeho systému uplynulo presne 20 rokov, Rudolf Zajac.

Príbeh projektu nemocnice na Rázsochách sa píše už celé desiatky rokov, začal ešte za husákovskej Normalizácie no ani dnes v roku 2024, po tejto nemocnici niet v Bratislave ani stopy. Vláda dnes dokonca rozhodla, že na Rázsochách napokon žiadna veľká koncová nemocnica vôbec nebude. Namiesto toho, kabinet odobril výstavbu novej Národnej nemocnice v bratislavskom Ružinove.

Prečo sa stala výstavba nemocníc pre politikov takým fetišom a skutočne Slovensko potrebuje toľko nemocničných kolosov? Prečo vedenie rezortu tak zanedbáva ambulantný sektor a kam miznú absolventi medicínskych fakúlt? Čo nám ukázala pandémia Covidu a prečo sme sa z nej prakticky vôbec nepoučili? Ako to, že sa Penta stala v zdravotníctve takým strašiakom a kde zlyhal štát pri vyjednávaniach s lekármi o zvyšovaní ich platov no a prečo zas a dookola riešime stámiliónové oddlžovania nemocníc? No a napokon, aká je vlastne úloha zdravotných poisťovní v systéme, v ktorom nemáme zadefinované ani len to, čo je to zákonný nárok poistenca a prečo sa tomu jedna vláda za druhou vyhýba?

Téma dnešného podcastu s exministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom. Podľa neho merania efektivity nášho zdravotníctva ukazujú vysokú mieru jeho neefektivity v rámci všetkých krajín EÚ. „Máme málo peňazí a za to málo peňazí, máme aj málo muziky,“ hovorí exminister Zajac. "V roku 2001 som sa preslávil výrokom, že slovenské zdravotníctvo by aj dobre fungovalo, len keby tí pacienti neboli. No a to stále platí, na tejto vete nemusím ani dnes nič odvolať,"

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Našou úlohou je umožniť komunikáciu a tým spájať ľudí, tvrdí tlmočník Marek Trávníček. 

Americkí prezidenti, králi, či pápež. Tí všetci už boli v našich zemepisných súradniciach odkázaní na pomoc tlmočníka. Teda – najmä ich domáce publikum. Na presný, pohotový a tematicky poučený preklad, aby sa ich mentálny svet stal na okamih aj našim.

Aké je to prekladať Joe-a Bidena, Donalda Trumpa, či britského monarchu Karola III.? Alebo pápeža Františka?

A je rozdiel predkladať politické príhovory plné floskúl a napríklad posolstvá duchovného lídra? 

Otázky, ktoré mi napadajú pri Marekovi Trávníčkovi – hlas ktorého sa u nás spája s tlmočením už spomenutých lídrov, ale je tiež dôverne známy ušiam poslancov Európskeho parlamentu, ktorým pravidelne sprostredkúva parlamentné rozpravy v Bruseli či Štrasburgu. 

Dnešné RánoNahlas bude o tlmočení a teda o vnášaní poriadku a porozumenia v chaose jazykovej pestrosti dnešných spoločností poznačených globalizáciou. A tiež o nevyhnutnom počúvaní, ako predpoklade porozumenia.

„Aktívne ovládam anglický, nemecký, španielsky a francúzsky jazyk a pasívne aj taliančinu“, vovádza nás do svojho sveta jazykov certifikovaný tlmočník pre inštitúcie Európskej únie Marek Trávníček. 

Za najväčšiu výzvu pri práci v europarlamente označuje „kadenciu“ Španielov. „Keď vidím, že o slovo sa hlási španielsky europoslanec, nezostáva mi už obrazne povedané nič iné, len sa prežehnať. To tempo a nasadenie v ich prejavoch je neskutočné“, ilustruje svoju prácu. 

Je tempo reči spojené aj s rýchlosťou premýšľania, pýtam sa. Predpokladá to „výkonnejší procesor“? A ako sme z tohto pohľadu na tom Slováci?

„Každý jazyk je spojený s kultúrou, kultúra s myslením a s našou osobnosťou. A z tohto pohľadu sa my Slováci vyjadrujeme pomerne zložito a komplikovane. V slovenčine je tá syntax voľnejšia. Napríklad v porovnaní s angličtinou, či nemčinou, kde je striktnejšia“, hovorí Trávníček. 

„Keď napríklad tlmočím slovenského rečníka do angličtiny, musím to zohľadniť. Anglická systax je úplne iná. Vety sú kratšie, jednoduchšie. Tam musím myšlienku pochopiť a Angličanovi ju sprostredkovať jemu zrozumiteľných spôsobom“, vysvetľuje Marek Trávníček. 

Tlmočenie je podľa neho aj výsostne tvorivou činnosťou. „Nie sme len také papagáje. Nie je to len mechanická činnosť. Jazyky sú živé organizmy. Pri tlmočení nestačí vymeniť jedno slovo za druhé, často by z toho vznikol nezmysel. Je to skutočne náročná intelektuálna činnosť. Preto musíme premýšľať, pochopiť myšlienku a potom ju vyjadriť v druhom jazyku zrozumiteľným spôsobom“. 

Ako sa tlmočia osobnosti – Donald Trump, pápež František, kráľ Karol III.? 

„Prezident Trump je neriadená strela, pri Františkovi cítim veľkú zodpovednosť, veď sa hovorí, že keď hovorí pápež, počúva celý svet; a s korunováciou Karola III. sa mi spája extrémna príprava“, spomína Trávníček. 

„Kedže posledná korunovácia bola pred sedemdesiatimi rokmi a v slovenčine som nenašiel žiaden preklad korunovačného rítu, týždeň pred udalosťou vydala anglikánska cirkev zverejnila poriadok liturgie korunovačnej bohoslužby – to tlmočenie si vtedy vyžiadalo dôkladnú prípravu“, rozpráva. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja by som poprosila všetkých ľudí, ktorí si myslia, že vedia žiť za vás lepšie ako vy sami, aby to nerobili. Aby dospelý človek, ktorého v živote čaká už iba utrpenie a pomalé bolestivé umieranie pred zrakmi milovaných, aby mohol povedať dosť! A aby dobrovoľný odchod pomocou eutanázie nebol v našej spoločnosti tak démonizovaný, hovorí vdova po manželovi, ktorý trpel Amyotrofickou laterálnou sklerózou Daniela Betková Vidová.

„Mojo...

Raz si mi povedal, že aj keď si nevieme poradiť, stále sa môžeme ľúbiť, veď nám nikto nikdy nesľúbil, že to bude jednoduché. Bola to jedna z chvíľ nášho spoločného života, kedy som definitívne pochopila, akého veľkého človeka som od osudu dostala do daru. Dnes mi spolu s tebou chýba aj to nesmierne ťažké, čím sme žili. Anička bozkáva monitor, keď si pustíme video s tebou. Ešte stále ti dáva pred spaním pápá otočená k už spomínanému kreslu. Ak teda v tom kresle sedávaš aj naďalej a ona ťa svojím čistým srdcom vidí, zrejme som ti teraz, po dlhom čase, sedela na kolenách.

Bolo to s tebou krásne, zlato. Rozsvietil si a naplnil láskou životy všetkých, v mene ktorých ti píšem tento posledný list. Každá rola, ktorú ti osud v živote vytvoril a ponúkol, ti sedela. Syn, manžel, otec, priateľ, kolega. Bol si nenahraditeľný a skvelý naozaj vo všetkom a tak si ťa budeme pamätať aj my – mama Marta, otec Marián, sestra Renka, dcéry Mášenka, Anička, manželka Daniela.“

To je úryvok so statusu hosťa dnešného podcastu Daniely Betkovej Vidovej. Dnešné Ráno Nahlas totiž bude o živote s Amyotrofickou laterálnou sklerózou, bude o umieraní, bude o smrti, bude o Mariánovi Betkovi, ale v konečnom zmysle slova bude najmä o láske - v tomto prípade láske skutočne v tom povestnom dobrom aj zlom.

„NA ALS (Amyotrofická laterálna skleróza) nie je nič dobré. ALS je absolútne koncentrovaná beznádej do troch písmen. Nedá vám to vôbec nič, rozloží to vás, rozloží vašu psychiku, vašu rodinu, rozloží všetko, čoho sa to dotkne. Pachuť prichádzajúcej smrti, v ktorej napokon vidíte vykúpenie - a to nehovorím ako opatrovník, ale to hovorím z pohľadu toho pacienta, tak to vám nedá vôbec nič dobré....

....Ja som zažila smrť v priamom prenose po prvý raz a zistila som, že je to drina. Podľa toho ako je človek spotený a studený, tak to musí byť veľká drina a vôbec nevyzerá ako to ukazujú americké filmy,“ hovorí Daniela Betková Vidová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď ti sabatikal otvorí cestu k sebe samému. Skúsenosť, ktorou si prešla svojho času začínajúca novinárka, potom úspešná PR špecialistka, ktorá to v jednom momente zabalila a odišla na skusy do sveta. A až kdesi k lapóncom na hranice polárneho kruhu. Po návrate – síce ochudobnená o vitamín D pre dlhú polárnu noc – sformulovala aj nasledujúcu skúsenosť: „keď robíte veci, kde motivácia naozaj vychádza z vašich potrieb, zažívate neskutočné veci“. Aké? Na ne sa pozrieme v dnešnom RánoNahlas. S Nikolou Richterovou. 

„Na počiatku bola úzkosť“, spomína Nikola. A keď hovorí o počiatku, myslí tým začiatok jej reflektovanej ceste k sebe samej. „Predtým som ten pocit vôbec nepoznala a vôbec som nevedela, čo sa vlastne so mnou deje“, vysvetľuje.

Aké to malo prejavy? „Bola som zatvorená doma, bola som nešťastná, cítila som sa smutne. Nahnevaná. No netušila som, čo sa deje a prečo sa tak cítim“, rozpráva. „Cítila som prázdnotu. Nič ma nebavilo, nič mi nedávalo zmysel“. Čo skúsila riešiť „vyjedaním chladničky“. Keď sa to začalo opakovať, Nikola si uvedomila, že to nebude v poriadku, čo sformulovala do konštatovania: „Takto nechcem existovať“. 

Bol to zároveň začiatok riešenia. V jeho úvode bolo rozhodnutie dať si pauzu od práce. „S mojim zamestnávateľom sa sa dohodla na trojmesačnom sabatikale, čo bolo vlastne trojmesačné neplatené voľno“, uvádza. A to Nikola spojila s pobytom vo Fínsku. 

S rozhodnutím pre oddych však prišlo prekvapenie, spomína Nikola. „Tým, že som si dopriala zrazu ten oddych a že som nerobila nič, stala sa mi taká vec, že som mala toľko myšlienok, že som nevedela spávať. Zrazu sa mi začali vynárať veci v minulosti“. 

Aby si urobila v hlave poriadok, začala si písať diár. „Nehovorím, že je to pomoc pre každého, ale mne to pomohlo. Zapisovala som, čo mi bežalo hlavou a s tým prichádzal poriadok a začala som si uvedomovať svoje potreby. Začala som pociťovať, že viac s poznávam samu seba“, spomína. 

A s týmto poznaním prišlo aj rozhodnutie dať váhu sebe, svojim pocitom, svojim želaniam. 

„Vo Fínsku mám nižší plat, ako som bola schopná zarobiť na Slovensku. V živote som sa ale ešte necítila úspešnejšie a sebavedomejšie“– jedno zo „životných“ konštatovaní Nikoly Richterovej. Prácu PR špecialistky načas vymenila za pozície čašníčky či barmanky, osobný zážitok toho, že tým nešla za očakávaniami okolia, ale za očakávaniami seba samej prišla až k tomu, že hovorí, že sama seba „objavila“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Už keď vypustíte džina hnevu z fľaše, už ho nevrátite späť. Máte jedinú možnosť, aby ho dobro obkolesilo aby neprenikal ďalej. No a ten duch zloby je v našej spoločnosti naozaj vypustený. Obávam sa preto, že nastupuje obdobie, ktoré nie je obdobím zvolávania protestov – ani podporných a ani opozičných. Dnes by nemala žiadna politická strana uvažovať nad protestami v uliciach, naozaj nie, hovorí bývalá premiérka Iveta Radičová.

Atentát na premiéra, atentát, ktorý bol podľa dostupných informácií zjavne spáchaný z dôvodu politickej, nie osobnej nenávisti, tak tento akt násilia zásadne otriasol nielen našou politickou scénou, ale vyryl hlbokú jazvu i do tela celej našej krajiny. Už aj tak hlboko frustrovaná a silne polarizovaná spoločnosť tak dnes hľadá nielen cestu zmieru a upokojenia, ale obhliada si aj chodníčky odplaty a revanšu.

„Politika nemá ponúkať to, čo máme nenávidieť, politika má povinnosť nám ponúkať to, čo by sme mohli mať radi, čo nás posunie a čo nám náš urobí prívetivejší a znesiteľnejší. Pokiaľ toto politika nedokáže, tak zlyháva. to je zlyhanie politiky na celej čiare.“

„Radi dávame čo najďalej od seba spoluzodpovednosť a vinu a pokiaľ sa nám ponúkne nejaký iný vinník – ako Soroš, americká ambasáda, zahraniční agenti a tak podobne, tak prijímame túto interpretáciu lebo nás to zbavuje vlastného pocitu viny a zlyhania. Na tomto je to založené, ponúknem ti na koho môžeš ukázať prstom a teba to seba očistí,“ vysvetľuje v Ráno Nahlas expremiérka.

Ako ďalej Slovensko? Ako ďalej krajina zranená guľkami atentátnika? Ktorou cestou sa vyberieme a dokážeme ako spoločnosť ešte zaceliť všetky tie hlboké rany, ktoré nás čoraz viac a viac rozdeľujú a ako ukázali udalosti ostatných dní, aj radikalizujú. Kto, kde a ako dnes môže a najmä má preťať tú bludnú špirálu nenávisti a násilia? Témy a otázky pre bývalú premiérku a sociologičku Ivetu Radičovú.

„Hrôzostrašný atentát na premiéra je takým vážnym mementom, že pokiaľ niektorí politici, ktorí naďalej rozosievajú nenávisť a ktorí sa domáhajú toho, že opozícia sa má teraz predkloniť, mlčať a tolerovať všetko, čo sa bude diať, tak takýto prístup nemá dobrú koncovku,“ hovorí expremiérka a sociologička Iveta Radičová. podľa nej máme pred sebou iba dve možné cesty - cestu násilia a cestu ďalšej eskalácie.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Platí nie len to, že politici sú obrazom ľudí, ktorí ich volia. Oveľa silnejšie platí opak: občania sú obrazmi politikov, lebo práve politici majú väčší vplav na občanov“, tvrdí psychológ Aleš Bednařík.

Po pokuse o atentát na premiéra Fica je Slovensko zranenou krajinou. Zranenou, lebo rozdelenou. Delia nás pritom aj také samozrejmosti, ako holý fakt, že sa tu udial ozbrojený útok na predsedu vlády. Sú tu skupiny, ktoré hovoria dokonca o jeho zinscenovaní! Na druhej strane sa roztvorilo vrece s vinníkmi – a prstom a nevyberane sa ukazovalo na opozíciu či médiá. Na okrúhly stôl zmierenia, ku ktorému vyzvali prezidentka dosluhujúca s novozvolenou hlavou štátu, však akoby sme zatiaľ nedorástli. Slovensko zranené, lebo dramaticky rozdelené. Čo s tým? Kde hľadať to, čo nás môže dávať dokopy? Pozrieme sa na to so špecialistom na šťastie a pokoj - psychológom Alešom Bednaříkom.

„Čím viac stúpame v spoločenskom rebríčku, tým viac veríme tomu, že práve ten môj názor je pravdou, že je faktom. A tým menej dávame na to, čo si mysli a hovoria iní“, tvrdí psychológ. Túto skúsenosť podľa neho potvrdzujú aj výskumy medzi manažérmi. 

„Na toto si treba dávať pozor“, dopĺňa. „Politik či verejne činná osoba je múdra vtedy, keď si uvedomuje, že čím väčší vplyv má, tým viac si musí dávať pozor na to, ako pôsobí, ako reaguje, ako komunikuje. A ako je ochotný brať do úvahy to, čo hovoria ostatní“. 

Problémom slovenského verejného priestoru je podľa Bednaříka spoločensky akceptované pokrytectvo. „Ako to majú vnímať občania, keď jeden politik vyzýva k zmieru a zároveň zaútočí v druhej vete na konkrétne skupiny, že oni môže za konkrétnu situáciu v spoločnosti“, uvádza Bednařík. 

„Opakom pokrytectva je integrita“, hovorí. „Robím, čo hovorím. Hovorím, čo robím. Správam sa čestne, férovo. Toto u nás nie je vnímané ako cnosť“, hovorí psychológ a označuje to za problém. „Cnosť je to, že sa zodpovedne správam zoči voči nejakým hodnotám“, vysvetľuje. 

Ktoré cnosti potrebuje krajina v súčasnej chvíli, poznačenej pokusom o atentát na premiéra? 

„Byť čestný. Dodržiava zákony. Dodržať dané slovo. Byť empatický a vnímať utrpenie iných. Pomáhať im, alebo sa za druhých postaviť. Alebo investujem čas a energiu, alebo aj peniaze, na pomoc ľuďom, ktorí to práve potrebujú“, reaguje. A zoznam dopĺňa o rešpekt k druhým. „Správam sa k druhým tak, ako by som chcel, aby sa oni správali ku mne. A mal by som tiež bojovať za rovnaké práva pre ostatných, keď ich nemajú na úrovni mojich“, dopĺňa Bednařík. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Neviem či nastane sadnutie si za spoločný okrúhly stôl, ale teraz ide o to, netlačiť na emócie a vzájomné obviňovanie sa, ale skúšať vecnú debatu o tom aké Slovensko chceme, hovorí po atentáte na premiéra sociologička Zuzana Fialová. "Poďme sa naozaj vecne baviť o tom, čo chceme pre túto krajinu. Aké Slovensko chceme - pre nás a pre naše deti. To je dnes téma," dodáva sociologička, ktorá sa dlhodobo venuje riešenieu konfliktov.

„Aj mne občas napadalo, že mám právo nenávidieť. Ale to je strašný omyl. Nenávisť a pomsta sú nenásytné. Nenávisť je ako žravý netvor, ktorý má stále hlad. Nenávisť poškodzuje hlavne toho, kto nenávidí, a nie toho proti komu je namierená," píše v závere svojej knihy "Premohla som hnev a nenávisť“ preživšia Holokaustu Rachel Hanan. Napriek všetkým hrôzam, ktoré prežila však pred nenávisťou varuje.

Podobne pred nenávisťou varuje aj známy nemecký filozof Friedrich Nietzche: "Ten, kto bojuje s monštrami, by si mal dávať pozor, aby sa jedným z nich napokon i on sám nestal. Keď dlho hľadíte do priepasti, raz sa aj priepasť pozrie späť do vás,“ jasnozrivo prorokuje tento klasik filozofie.

Slovensko je pár dní po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica - a aj keď je ešte priskoro na vynášanie jednoznačných záverov, z dostupných informácií je zrejmé, že atentátnika v jeho šialenom čine poháňala nenávisť, nenávisť z politických dôvodov.

Slová, a ich moc. Majú moc tvoriť, no majú i moc ničiť. Napokon: "Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo Boh," píše sa už v samotnej biblii, No aký je to Boh - či je to boh obetovania Izáka, zničenia Sodomy a krvnej klanovej pomsty alebo je to boh kázania na hore, univerzálnej lásky k blížnemu a odpustenia, to je už na voľbe každého z nás.

"Poukazovanie na to, že voliči tej druhej strany sú tí zlí a sprostí, tak presne toto nikam nevedie. Treba sa pozrieť do vlastného hniezda. My totiž neponúkame žiadny obraz hrdosti alebo žiadne pozitívne príbehy, ku ktorým by sme sa - ako národ žijúci na tomto území, vedeli upnúť. To aké témy, aký príbeh a aké hodnoty nastoľujeme, to je ale naozaj na nás. Pretože, ak to neurobia vzdelaní ľudia v tejto spoločnosti, tak to nemáme od koho čakať," tvrdí sociologička Zuzana Fialová.

Atentát na premiéra a Slovensko pred výbuchom nazhromaždenej frustrácie a polarizácie. Ako z toho von a ako sa vlastne deeskalujú hlboké spoločenské konflikty? Téma dnešného Rána Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Ak využijeme túto tragédiu na to, aby sme našli nejakých kolektívnych vinníkov a aby sme sa im pomstili a urobíme to takým spôsobom, že zmeníme mechanizmy fungovania štátu i vládnutia, tak sa nám to po čase vráti ako politický bumerang a zároveň sa to odrazí i na schopnosti Slovenskej republiky efektívne riešiť svoje životné a strategické záujmy, varuje dlhoročný politik a ex-predseda SDĽ Peter Weiss. Vybavovanie si účtov je podľa neho cestou do pekla. Pomsta či zmier, toto rozhodnutie môže premiéra zapísať do histórie Slovenska

„Pokus o atentát na predsedu vlády SR je medzníkom v politickej histórií Slovenskej republiky. Tento čin sme jednoznačne odsúdili. Rovnako odmietame akékoľvek, aj skryté narážky, ktoré vedú k relativizovaniu tohto neprípustného aktu. Mali by ho odsúdiť všetci občania Slovenskej republiky: a to úprimne, nielen na verejnosti, ale aj vo svojom vnútri.

Ako protifašisti však musíme rovnako rázne a nie dvojznačne odsúdiť aj všetky reakcie, ktoré smerujú alebo požadujú obmedzenie demokratických ústavných práv. V európskej histórii máme mnoho príkladov, ako takýto ohavný čin zneužili pravicoví radikáli na zmenu režimu.

Výroky o „krvavých rukách“, požadovanie akejkoľvek individuálnej či kolektívnej odplaty, zastrašovanie legitímnych politických subjektov, výzvy, aby tí s iným názorom „niekam zaliezli“, obmedzovanie politickej súťaže a označovanie oponentov ako „zahraničných agentov“ a ako „protislovenské sily“ je známy slovník všetkých protidemokratických síl: otvorenie priestoru pre tieto názory a požiadavky povedie k ešte väčšiemu napätiu v slovenskej spoločnosti; a pokiaľ by sa pretavili do politiky, smerovali by k fašizácií našej spoločnosti.

Ako protifašisti ešte raz dôrazne varujeme pred akýmkoľvek zneužitím atentátu na obmedzenie občianskych a politických práv: takéto obmedzenie vždy v dejinách európskych národov viedlo k nástupu fašizmu k moci.“

To je stanovisko Slovenského protifašistického hnutia pod ktorým je podpísaný aj Peter Weiss. Ten, ktorý bol dlhé roky straníckym súputnikom Roberta Fica a ktorý previedol Komunistov – ako bývalú vedúcu stranu totalitného prednovembrového režimu do demokratickej ponovembrovej politickej reality ako jej šéf, ako predseda Strany demokratickej ľavice.

O čom vypovedá atentát na predsedu vlády Roberta Fica a kde pramení takáto miera agresivity v našej spoločnosti? Ako po atentáte ďalej a je možné zmierenie v rámci hlboko polarizovanej slovenskej politickej scény? No a aké kroky by mali dnes po tejto tragickej udalosti urobiť politickí lídri no i mediálne a spoločenské elity a čo bude nasledovať, ak namiesto snahy o zmierenie preváži chuť k revanšu a odplate? Sú ohrozené základné demokratické práva a hrozí Slovensku cesta k orbanizácií spoločnosti?

„To by bola katastrofa. 35 rokov po Novembri 89, keď sme si otvorili cestu k pluralitnej demokracii a všetkým tým slobodám, ktoré máme zakotvené i v našej Ústave, keby sme si teraz ten November pripomínali tak, že o všetky tieto práva po 35. rokoch prichádzame,“ hovorí v ráno Nahlas bývalý predseda SDĽ a dlhoročný skúsený politik Peter Weiss.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Chcem aby si ľudia uvedomili, aké ľahko sa to môže stať aj u nás a aké podobné osudy majú ľudia, ktorým sa to deje na Ukrajine. Že ani Ukrajinci, ani ich krajina a ani ich situácia, nie je žiadne scifi a že sa to veľmi ľahko môže stať i nám. To, čo sa tam deje, je v skutočnosti o nás,“ hovorí o svojej najnovšej knihe o vojne na Ukrajine reportér Tomáš Forró. A dodáva: Ak padne Ukrajina, celá naša bezpečnosť sa začne písať odznova.

Teraz, na začiatku roka 2024, nikto netuší, aké budú ďalšie osudy ukrajinskej vojny – a už vôbec nie jej záver. Stratégovia západných armád sa však obávajú, že to najhoršie môže byť pred nami. Vojenskí diplomati sa zasa rezignovane pripravujú na trvanie konfliktu poas ďalších piatich až siedmich rokov. Z rovnakého dôvodu nemá zjavný koniec ani príbeh v tejto knihe, píše vo svojej najnovšej knihe Spev sirén, putovanie do srdca ukrajinskej vojny, renomovaný reportér Tomáš Forró. No a v závere knihy dodáva:

„O Ukrajine sa treba začať rozprávať ešte raz a inak. Pokojne, úprimne, bez obáv, že pravda vymykajúca sa čiernobielym kontrastom, neľútostná a väčšinou bez zjavných morálnych ponaučení, môže otriasť verejnou mienkou, oslabiť našu podporu ohrozenej krajiny a rozotrieť rozdiel medzi dobrom a zlom...

Uverili sme, že táto vojna rozhodne o našej vlastnej budúcnosti. Naďalej som presvedčený, že toto rozhodnutie a viera boli správne.“

Ráno Nahlas, s reportérom Tomášom Forróom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nezabúdajme, že aj terorista zo Zámockej chcel zabiť premiéra Hegera a pozornosť na LGBTQ komunitu zameral, až keď mu tento plán nevyšiel, pripomína psychológ z IPčka Marek Madro. Pýtali sme sa ho, ako sa máme vysporiadať s agresiou, strachom a hnevom v spoločnosti, aj na komentáre ľudí, ktorí na internete prajú Robertovi Ficovi smrť.

Agresívna reakcia Ľuboša Blahu a Andreja Danka je normálna, lebo sa cítia ohrození, hovorí psychológ Marek Madro. Podľa neho by sme mali situáciu upokojiť, pozrieť sa na veci s odstupom a s rozumom. Napríklad na to, že páchateľ možno potreboval psychologickú pomoc, no nedostal ju. Robiť z útoku predčasné závery a obviňovať z neho celé skupiny ľudí je zlé riešenie.

Ako by sme teda mali reagovať na agresiu a obviňovanie, alebo napríklad aj na komentáre, ktoré hovoria, že Robertovi Ficovi karma vrátila jeho dlhoročnú agresívnu polarizáciu? A ako sa treba o týchto veciach rozprávať doma v rodine, alebo napríklad na ulici, keď vás niekto napadne pre presvedčenie či príslušnosť k skupine?

S psychológom Marekom Madrom sa o tom rozprával Peter Hanák.

Tisícka škôl, banky i predajne elektroniky, naposledy univerzita – Slovensko čelilo vyhrážkam bombovými útokmi. Po nich však prišla - nie hrozba, rovno v našich končinách bezprecedentný pokus o atentát na najsilnejšieho muža krajiny – premiéra. Robert Fico čelil piatim výstrelom, po ktorých podstúpil náročnú operáciu. Robert Kaliňák, jeden z premiérových najbližších mužov. 

„Zažili sme jeden tragický deň, ktorý znamená boj o život predsedu vlády. Utrpel vážnu polytraumu po strelných poraneniach a jeho zdravotný stav je mimoriadne vážny“. 

To bolo krátko pred deviatou večer po vyše troj a polhodinovej operácii, ktorá ešte nebola vo svojom závere. Minister vnútra už vtedy hovoril o jasnom „politicky motivovanom“ pokuse o atentát. Matúš Šutaj Eštok.

„Páchateľ vystrelil päť výstrelov a predseda vlády je v kritickom stave. Prvé informácie, ktoré máme, hovoria o jasnej politickej motivácii a že rozhodnutie padlo krátko po prezidentských voľbách“. 

Bezprostredne po útoku policajti zadržali 71-ročného útočníka Juraja Cintulu. 

„Nesúhlasím s politikou vlády. Sú likvidované masmédiá. Prečo je RTVS napádaná? Mazák je prečo vyhodený z funkcie?“, uviedol krátko pred výsluchom v zázname pre Ta3. 

Ak v prípade útoku na premiéra polícia páchateľa zadržala, stojcov útokov na školy zatiaľ nemá, hrozby však vyšetruje ako terorizmus s najprísnejšími trestami. 

Aký potenciál v sebe skrývajú takéto opakované hrozby, keď zasievajú strach? Svoje by o tom vedeli povedať tisíce rodičov aj ich detí.

Čo o nich prezrádza ich „rukopis“? Napĺňajú klasifikáciu hybridných hrozieb a čo môžu sledovať ich strojcovia? Téma pre bezpečnostného experta so špecializáciou na hybridné hrozby či terorizmus Victora Breinera. 

Nie je v ohrození taká krehká hodnota, ako súdržnosť jednej krajiny? 

„Sme zvyknutí, že teroristické hrozby sa dejú kdesi ďaleko od nás a terorizmus je islamský, pričom sa spája s neštátnymi aktérmi. To sa aj Putinovou agresiou na Ukrajine zmenilo“, tvrdí bezpečnostný expert Victor Breiner. Poukazuje na nevídanú aktivitu ruských tajných služieb. A to aj u nás. 

Nehovorí, že za aktuálnymi hrozbami boli práve oni, no bezpečnostné zložky podľa neho nemôžu pri vyšetrovaní prípadu vynechať žiadnu z alternatív. Rovnako aktivitu nejakého technologicky schopného jedinca. 

Strach ako želaný efekt

„Terorizmus je komunikačná stratégia, pri ktorej sú obete len prostriekom. Cieľom je strach publika, ktorý odradí od aktivít proti strojcom takýchto útokov“, tvrdí Breiner. 

Bezpečnostná slepota vládnych politikov alias prospechárstvo

„Pokiaľ považujeme za blízkeho partnera krajinu, ktorá vyprovokovala vojnu voči svojmu susedovi, pokiaľ sa vládni predstavitelia úplne otvorene ukazujú so zástupcami Ruska ako so svojimi legitímnymi partnermi, to je presne tá strana, ktorá preukázateľne stojí už desaťročie za plejádou projektov, ktoré manipulujú verejnou mienkou. Nazval by som to politickým prospechárstvom. 

Vládna premena RTVS na vládnu STVR – rovnako „bombová“ hrozba

Akousi „bombovou hrozbou“ pre demokraciu a právny štát je podľa Breinera aj vládne zmočňovanie sa verejnoprávnej RTVS, o formálnom zrušení ktorej sa aktuálne rokuje v parlamente. „Potrebujú nad ňou kontrolu, aby dosiahli tzv. interpretačnú suverenitu“, vysvetľuje. 

„Potrebujú, aby im vo verejnom priestore čím menej informačných kanálov robilo konkurenciu a spochybňovali kroky, ktoré politicky robia. Na druhej strane získavajú kanály, ktorými môžu propagovať seba, svoje politiky. To, čo sa bude nazývať štátnou propagandou“, hovorí expert na hybridné hrozby. 

Cieľom je udržať sa pri moci aj ďaľšie volebné obdobie. „Mať kontrolu nad verejnoprávnym médiom im v tom rozhodne môže pomôcť“, dodáva.

Hrádzou občianska spoločnosť a slobodné médiá 

Hrádzou pre to je podľa Breinera prebudená občianska spoločnosť a slobodné médiá. „Silnou stránkou tejto vládnej koalície a ich zbraňou je propaganda. Propaganda končí tam, kde sa ľudia združujú a vedú dialóg“, tvrdí. „Dôležité je vyjsť zo svojich izieb, telefónov, zo sociálnych sietí a začať sa komunitne združovať“, dopĺňa. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Rusko nevníma Európsku úniu ako politickú entitu, ktorá je schopná prijať nejaké geopolitické rozhodnutie a to logicky vyplýva z jej politického usporiadania. Mňa prekvapuje, že ani teraz tu neexistuje relevantná politická sila, ktorá by si to uvedomovala a chcela urobiť z Únie niečo, čo nás bude bezpečnostne chrániť, hovorí bývalý minister obrany a jeden zo zakladateľov SDK Ivan Šimko. A ako vidí možnosť spolupráce KDH so Smerom?

„KDH by tu malo byť na pozore. Premiér tým sleduje dva zámery. Jednak si chce nás, kresťanských demokratov, priaznivejšie nakloniť , ale zároveň sa pokúsi loviť v našom voličskom rybníku. Lebo čím viac budeme stáť po boku progresívcov, tým menej tomu budú rozumieť práve naši voliči. A Fico to dobre vie. Chce to teraz z našej strany chirurgicky presný postoj. Na jednej strane by sme sa už nemali podieľať na tej démonizácii politickej scény. Mali by sme mať silu vzoprieť sa tej primitívnej, ale nebezpečnej politickej logike, v ktorej jedna polovica národa chce lynčovať predstaviteľov tej druhej – a samozrejme aj naopak. Pretože toto bude pre mnohých konzervatívne cítiacich voličov stále viac dilemou, či nám o konzervatívne hodnoty naozaj ide, keď nám ich Fico ponúka ako na tácke. Na druhej strane však musí byť jasné, že v mocenskom zápase, ktorý je súčasťou aj demokratickej súťaže, stojí KDH na celkom opačnom póle, ako Ficov Smer. Máme celkom inú víziu Slovenska, Európy, sveta, nespravodlivej vojny Ruska proti Ukrajine a v mnoho, ďalších, politicky a ľudsky významných veciach. Odlišnú predstavu od tej jeho, ale inú aj od toho, čo hlása Progresívne Slovensko, ako aj strany bývalej vládnej koalície.“

To hovorí na margo snahy premiéra a šéfa Smeru Roberta Fica politicky vykostiť KDH bývalý minister vnútra i obrany, expodpredseda KDH a jeden zo zakladateľov SDK, ktorá porazila Mečiara Ivan Šimko. Prečo je podľa neho politika KDH principiálne nezlučiteľná s predstavami SMERU a prečo sa Kresťanskí demokrati potrebujú vymedziť aj voči Progresívnemu Slovensku? No a môže sa zopakovať úspech SDK, ktorá v roku 1998 porazila mocného muža slovenskej politiky Vladimíra Mečiara?

„Bez kompromisov sa nedá robiť demokratická politika no dnes je najväčší frajer ten, kto hovorí, že kompromisy nerobí. No ale s tým sa demokratická politika fakt robiť nedá,“ hovorí spolutvorca SDK Ivan Šimko.

No a aká je jeho predstava o budúcnosti Európy čeliacej ruskej invázií na Ukrajine, ktorá sa ani napriek tejto hrozbe nedokázala mocensky zmobilizovať a čeliť agresívnym výzvam tejto doby bez spoliehania sa na vojenskú ochranu USA? A prečo je, podľa neho, načase opustiť predstavu o sile národného veta a vydať sa radšej na cestu federalizovanej Únie?

Ráno Nahlas s exministrom obrany i vnútra a spoluzakladateľom SDK Ivanom Šimkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Jediným cieľom zákona o STVR je ovládnutie verejnoprávneho média, Reportéri bez hraníc volajú po stiahnutí zákon v tejto podobe“, tvrdí Pavol Szalai z parížskej centrály tejto medzinárodnej organizácie na ochranu novinárov. 

Vládne zámery s verejnoprávnou RTVS idú do finále. Tá pôvodná rovno skončí, aby tu mohla vzniknúť nová – podľa vládnych politikov až teraz verejnoprávna a „viac objektívna“. Najmä v oblasti spravodajstva a publicistiky, ako to stojí rovno v predkladacej správe. Deklarovaným dôvodom zmien je údajná „nespokojnosť verejnosti a ich voličov“, ako opakuje vládna väčšina. A tak po rozpustení pôvodnej s odchodom súčasného vedenia presúvajú voľbu štatutára z parlamentu na radu. Na radu, ktorá vzíde z nominácií politicky nominovaných ministrov a poslancov. A ešte aj v názve má byť viac národného, nakoľko ten súčasný má „degradovať slovenský národ“. 

Len v horizonte dní medzinárodná organizácia Reportéri bez hraníc Slovensku zaznamenala až „voľný pad“ v rebríčku slobody tlače. Len za posledný rok sme padli o 12 priečok. Hodnotenie pritom ešte nezachytilo zmeny s RTVS. 

Čo to môže urobiť s kvalitou demokracie u nás? A čo prípadne hrozí Slovensku, ak budú vládne kroky v rozpore s nedávno prijatým aktom o slobode médií? Téma pre Pavla Szalaia z Reportérov bez hraníc. 

„Ficove tvrdenia o tom, že RTVS porušuje ľudské práva, sú nezmysel“, tvrdí Szalai. Dôkazom je podľa neho už len obyčajná štatistika Rady pre mediálne služby. Z desiatok až stoviek podaní sa RTVS týkala malá časť. A ak sa má hovoriť o sankciách, tak ide podľa neho o ojedinelé prípady. 

„Oni ani neskrývajú, že chcú ukoristiť verejnoprávnu RTVS. Je to pre nich len volebná korisť. Vnímajú to tak, že na jednej strane sú liberálne médiá, ktoré ovládnuť nemôžu – aj keď im hádžu polená pod nohy - na druhej to bude ich STVR, ktorá sa stane novým Tv Slovanom. A odtiaľ pôjde ich propaganda“, hovorí Szalai. Vidí v tom rovno oslabenie súdržnosti demokratickej spoločnosti. 

V kontexte prijímania nového zákona o STVR pripomína záväzok strany Hlas-SD, ktorý dala organizácii Reportéri bez hraníc pred septembrovými parlamentnými voľbami. „Hlas-SD sa hlási k ochrane slobodnej žurnalistiky a rovnako akékoľvek zmeny, ktoré by sa týkali slobodnej a zodpovednosť žurnalistiky, musia byť prekonzultované s odbornou verejnosťou. Takýto záväzok a podporu dala za túto stranu exministerka Ľubica Laššáková“, uvádza Szalai. 

„Nasledujúci vývoj nezávisí len od vlády“, poznamenáva Pavol Szalai. „Chcem to zdôrazniť: závisí aj od občianskej spoločnosti, protestov. Závisí od samotných novinárov v RTVS, ktorí sú mobilizovaní a ja im za to ďakujem. A samozrejme závisí od Európskej komisie, ona bude zohrávať rozhodujúcu úlohu“, dodáva. 

„Zákon o STVR odporuje európskej norme o slobode médií, ktorá obsahuje silné záruky pre nezávislosť verejnoprávnych médií. Ak slovenský zákon prejde, Slovensko bude mať zarobené na tzv. konanie pre porušenie európskeho práva. A môže sa stať, že pôjde až na Európsky súdny dvor, ktorý môže rozhodnúť aj o finančných sankciách“, upozorňuje Pavol Szalai. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Reči o zvrhlom umení ma úprimne desia pretože otázkou je, či potom nenastúpime cestu nielenže nepodporovať také umenie, ale priamo ho zakázať,“ hovorí šéf Fondu na podporu umenia Róbert Špoták. Pôjdeme cestou zákazov umenia, ktoré sa nepáči našim dnešným mocným?

Slovenský! Slovenský a žiadny iný – či skôr náš a ministersko-poslanecký? Takto nejako v duchu motta aktuálnej ministerky kultúry pristúpila vládna koalícia k takpovediac upratovaniu v ďalšej nezávislej inštitúcií v rezorte kultúry, v tomto prípade Fondu na podporu umenia.

„Ja tomu úprimne nerozumiem, čo to znamená to (ministerkino) "Slovenská a žiadna iná" lebo to, kto sa čím inšpiruje, odkiaľ to prichádza alebo s akými kontextami pracuje to tu bolo v kultúre a umení predsa vždy. Kultúra neexistuje izolovane od nejakých iných kultúr a vplyvov, tobôž v strede Európy. Veď to sa ani nedá,“ hovorí aktuálny šéf Fondu Róbert Špoták.

Ako bude vyzerať fond na podporu po zásahoch vládnej moci, ktorá sa zjavne vydala na dlhý pochod inštitúciami s cieľom ich ovládnuť a napokon ich aj znormalizovať na ich mentálny obraz?

„Pozmeňujúci návrh z dielne poslanca SNS Michelka by mal ďalekosiahle následky na fungovanie celej tejto inštitúcie, pričom na istú dobu by bol Fond paralyzovaný a rozhodne by bol potlačený odborný prvok v jeho rozhodovaní. Ak by tento jeho návrh prešiel, bál by som sa o verejnoprávnosť Fondu,“ hovorí šéf FPU Róbert Špoták

Fond – ako verejnoprávnu ako aj samosprávnu a nezávislú inštitúciu na podporu kultúry v celej jej rozmanitosti a podľa jej vlastných potrieb, pritom nezaložil žiadny kovaný liberál či dokonca progresívec, je to dielo vtedajšieho ministra kultúry za SMER Mareka Maďariča.

Fond dlhé roky fungoval k spokojnosti kultúrnej obce i moci – až na opakovane vyčítaný nedostatok finančných zdrojov vo Fonde. Dnes však vládnej moci nezávislosť Fondu evidentne prekáža a tak sa hrá o jeho tvrdé ovládnutie politickou mocou, no paradoxne, bez akéhokoľvek záujmu o komunikáciu s tými, ktorých sa toto rozhodnutie bytostne týka. Aktuálny šéf Fondu preto pripúšťa aj celkom obyčajné motívy takejto snahy o ovládnutie Fondu, akými sú napríklad závisť, žiarlivosť alebo snaha aj takýmto spôsobom si zaviazať lojalitu časti kultúrnej obce a za verejné zdroje si takpovediac „kupovať“ vplyv či popularitu.

„Debata o kultúrnej politike by naozaj mala byť o systéme, nie o konkrétnych žiadostiach či boli alebo neboli podporené a prečo, to by rozhodnutiach,“ dodáva Róbert Špoták.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o Fonde na podporu umenia a jeho fungovaní, ale reč bude aj o našej kultúre a jej "slovenskosti", no i o kompetentnosti, či nekompetentnosti, aktuálnej vládnej moci. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mrzí ma, že žiadna z vládnych garnitúr za tých vyše 30 rokov tu nedokázala nastaviť jasné a pevné mantinely, ktoré by verejnoprávnej inštitúcii garantovali politickú a finančnú nezávislosť, tvrdí športový komentátor RTVS Pavol Gašpar. 

„Kvôli tomuto sa chodí na štadióny, kvôli tomuto sa chodí na zápasy. Aby hráči, ktorých pobozkala inšpirácia s múzou, nám ponúkali podobné okamihy“. Jedna z nespočetných hlášok hokejového komentátora RTVS Pavla Gašpara. 

Po dvoch dekádach ich však budeme musieť oželieť. Prvýkrát po takejto poriadnej komentátorskej šnúre jeho hlas z Ostravy či Prahy počuť nebudeme. Prečo a ako to sám prežíva? A kde berie inšpiráciu a múzu on pre svoje komentovanie? 

Dnešné RánoNahlas bude netypicky športové. Aj u nás sa začína dvojtýždňový „festival svetového hokeja“ – hoc jeho dejiskom sú české mestá Ostrava a Praha. 

"Želajme si, aby sme opäť mohli prežiť tie euforické roky 2002 a 2003, keď boli na námestiach desaťtisíce“ – hokejový komentátor Pavol Gašpar sa oblúkom vracia do čias, keď slovenské hokejové tímy zažívali najväčšie úspechy. 

„Možno to bude znieť až pateticky a frázovito, ale aby naozaj hokej splnil tú úlohu: aspoň na chvíľu nechať zabudnúť na naše rozdelenia, aby sme jednoducho mali trošku radosti zo života", vyslovuje svoje prianie pre krajinu športový komentátor. 

Za „komentátorským tichom“ z verejnoprávnej RTVS je tento rok prechod vysielacích práv na jednu zo súkromných televízií. Pozícii verejnoprávneho vysielateľa podľa Gašpara nenahrávajú ani platné pravidlá. 

„Na rozdiel od RTVS súkromné televízie nemajú povinnosť zverejňovať svoje kontrakty v centrálnom registri zmlúv. Takže akonáhle sme my niečo podpísali, konkurencia jasne videla, odkedy, dokedy, za koľko...., čo sú obrovsky výhodné faktory pri každom ďalšom jednaní. Keď si samozrejme tieto naše kontrakty dohľadali, a to aj smerom dozadu, videli, v akom rytme sa asi navyšuje a o koľko. To je ako hrať poker s odkrytými kartami. Každý pri stole vidí, čo máte na ruke. No to sa hrá dosť ťažko!“, uvádza.

Riešením by mohla byť zmena pravidiel, podľa ktorých postupujú niektoré zabehnuté demokracie. Celospoločensky významné športové podujatia sú viazané na verejnoprávneho či štátneho vysielateľa. 

Ako vidí hokejový komentátor šance nášho „ostravského“ tímu? „Je to asi to najlepšie, čo máme k dispozícii. (…) Verím teda tomu, že opäť sa pozrú chlapci do Prahy. A nie ako turisti. Že si tam prídu zahrať hokej. To by znamenalo, že postupujeme minimálne do štvrťfinále“, očakáva Pavol Gašpar. 

V rohovore budete počuť aj komentátorské hlášky, ktoré má najradšej, či jeho pohľad na súčasný tlak politikov na RTVS. 

„Zďaleka to nie je prvýkrát, keď sú RTVS, predtým STV či SRo politicky napádané, čím to nechcem samozrejme nejako bagatelizovať. Skôr ma mrzí, že žiadna z vládnych garnitúr za tých vyše 30 rokov tu nedokázala nastaviť jasné a pevné mantinely, ktoré by verejnoprávnej inštitúcii garantovali politickú a zároveň finančnú nezávislosť. Lebo ak by to čo len jedna vláda dokázala a ideálne ústavnou väčšinou, aby sa to neprelamovalo tak ľahko, tak by sme sa tu asi veľmi nerozprávali o tejto téme. Takže ma mrzí tých 30 rokov premrhaných príležitosti“, tvrdí Gašpar. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Líderka kandidátky do eurovolieb Miriam Lexmann v podcaste vysvetľuje, prečo si myslí, že nám Komisia nemôžeme vziať eurofondy za to, že sme zrušili Úrad špeciálnej prokuratúry.

„Nemôžeme dovoliť, aby Európska komisia argumentovala zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry a že preto nám ide zobrať eurofondy. Pre tento dôvod nám eurofondy vziať nemôže. Iba ak dokáže, že dochádza ku korupcii. V liste sme apelovali na to, aby sa Európska komisia pozrela na to, ako sa nakladá so spismi." približuje v podcaste europoslankyňa Miriam Lexmann.

Lexmann tiež hovorí, že s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou o liste komunikovala. „Sama mi povedala, že si uvedomuje problém, že sa argumentuje zrušením ÚŠP. Pretože to môže byť vnímané ako zasahovanie do vnútorných záležitostí Slovenska. Svojím spôsom sa to obráti proti všetkým, pretože s tým môže Fico nakladať tak, že nám berú eurofondy spôsobom, na ktorý nemajú právo," tvrdí Lexmann.

Smer môže prejsť zmenami

Témou podcastu je aj opozičná politika hnutia. Podľa Lexman si ide KDH svojou cestou a správa sa zodpovedne. Podľa Lexmann bude hnutie v najbližších parlamentných voľbách hľadať partnerov, s ktorými by mohli naplniť volebný program.

V podcaste tiež odpovedá na otázku, či vedia do budúcna vylúčiť vládnu koalíciu so Smerom, tak ako v nedávnych parlamentných voľbách. „Nedokážeme vylúčiť aj to, že strana bude vyzerať ako vyzerá. Či bude taka silná alebo tu nebude iná strana. To je otázka, ktorá je budúcnosť. Nedokážeme sa rozprávať hypoteticky o veciach. V politike sa musíte rozprávať o konkrétnom nastavení a na zákalde sa toho rozhodnúť, odpovedá Miriam Lexmann.

Europoslankyne sa v podcaste tiež pýtame, prečo dokáže hnutie vylúčiť do budúcna spoluprácu s Republikom, no so Smerom nie. „Lebo Smer určite môže určite prejsť veľkými zmenami. Nevieme, kto bude ten partner. Vieme za čím stojí Republika a to je pre nás neakceptovateľné. My nevieme za čím stojí Smer. Smer je raz taký a raz taký. Raz háji to, potom hovorí presný opak. Z tohto hľadiska pre nás to nie je uchopiteľná politická strana, ktorá dnes sa dá predvídať, ako bude vyzerať za tri a pol roka. Samozrejme, v prípade že to bude ten istý Smer, tak pravdepodobne s nimi nebudeme môcť íst do koalície, lebo to sme vylúčili teraz a sme v tom konzistentný.

Právo veta v EÚ a Čína

Témou podcastu sú aj blížiace sa eurovoľby. KDH v programe do eurovolieb hovorí, že chce, aby bolo zachované právo veta. „Mňa mrzí, že politické strany, ktoré súhlasili s odobratím práva veta v minulosti, dnes strašia tým, že nám ho niekto chce zobrať. Hoci vedia, že je tu zábezpeka, že Slovensko to neodsúhlasí," hovorí.

Plán premiéra Roberta Fica vycestovať do Číny a nájsť partnerov na opravu stoviek mostov a výstavbu novej koľaje považuje europoslankyňa za nebezpečný.

Čítam to ako zlý a nebezpečný krok pre Slovensko. „Vyzerá to, že z krátkodobého hľadiska to môže priniesť výhody, ale z dlhodobého hľadiska to ohrozuje naše ekonomické aj bezpečnostné záujmy," vysvetľuje Miriam Lexmann.

Moderuje Denisa Hopková.

Natočil som ho aj pre seba, tvrdí vojnový fotograf Juraj Mravec. 

Keď deti nežijú na svetle dvorov, ale v tme pivníc. Už dospelé ba priam staré deti v nákupnom vozíku evakuujú svoju ultra deväťdesiatročnú mamu z frontovej línie. Či obyvateľ zničeného mesta ide na prvú návštevu svojho zbombardovaného bytu v troskách. 

Ale aj momenty, keď vyslobodením z vojnového pekla je pohárik a napätie a zlosť eliminuje zverské mučenie. To všetko rovno pred vami, na filmovom plátne, kde vám za niečo viac ako hodinu hrozná Putinova agresia vlezie až pod kožu. 

Nový dokument vojnového fotografa Juraja Mravca. A ak pred ôsmimi rokmi prišiel so snímkou MirVam, tento nazval MirNam. Prečo? A čo robia s človekom hoc len pozorované a zaznamenávané vojnové zverstvá? Otázky na Juraja Mravca, ktorý za novým vojnovým dokumentom stojí. 

„Keby som tam nešiel, kto by som bol? Hrozne sa mi nechcelo, no nemal som na výber“, hovorí o prvých okamihoch so strašlivou realitou Putinovej agresie proti Ukrajine. 

A ako vníma svoju rodnú krajinu, ktorá aj podľa najnovších prieskumov väčšinovo nevidí v Putinovi agresora a do vedenia si zvolila premiéra, ktorý občiansku zbierku na muníciu pre Ukrajinu označil za „prd“? 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To dno je dovtedy, kým budú ľudia akceptovať poslancov, ktorí dýchajú dym do ikebany a budú to brať ako seriózny postup. Kým toto bude ľudí baviť, tak na tom nie sme dobre, ale ja verím, že toto ľudí donekonečna baviť nemôže, hovorí šéf Nadácie Ekopolis Peter Medveď. Podľa neho útoky voči mimovládnemu sektoru pocítia na vlastnej koži všetci občania.

„Trval som na tom, že musíme byť tolerantní, ale rovnako sa tak domnievam, že aj tolerancia má svoje medze. Nesmieme veriť tým anti-humanitárnym náboženstvám, ktoré nielen kážu o deštrukcií, ale podľa toho, čo kážu, aj konajú. Pretože, pokiaľ by sme ich tolerovali, stali by sme sa spoluzodpovednými za ich činy. Tí, ktorí nám sľubujú raj na zemi, nikdy nevyprodukovali nič iného než peklo,“ hovorí jeden z najznámejších filozofov modernej doby a autor diela Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia Karl R. Popper, v ktorej kladie práve otvorenú spoločnosť do ostrého protikladu k totalitným tendenciám uzavretých politických systémov.

No a dnes – tu u nás, môžeme i my sledovať ako sa vládnuca moc postupne pokúša ovládnuť a podriadiť si - rad za radom, všetky slobodné, nezávislé a kritické zložky spoločnosti. Začalo to pri Špeciálnej prokuratúre, postupuje to cez verejnoprávnu RTVS, ako i nezávislých a kritických novinárov až napokon na rad prichádza aj takzvaný tretí sektor so slobodnými a na vládnej moci nezávislými občanmi.

„Beriem nádej v tom, že im nebude fungovať štát, že Slovensko naozaj na tom nie je ekonomicky dobre a vláda sa nevenuje riešeniu skutočných problémov, ale namiesto toho sa venujú vyrábaniu nepriateľov a pripravovania Slovenska na to, že tu bude zle a môžu za to všetci, len oni nie,“ hovorí šéf nadácie Ekopolis Peter Medveď.

„Určitá skupina ľudí, dokonca politicky činných sa naučili žiť z peňazí tretieho sektora. Chceme mať jasno, kto týchto ľudí platí. Rôzne nadácie za záhadných okolností sa vyjadrujú k politike a financujú tak kampane stranám. Ak chcú robiť politiku, tak nech sa zaregistrujú v politickej strane,“ otvorene a jasne deklaruje vládne zámery predseda koaličnej SNS Andrej Danko a zastrája sa, že s mimovládkami urobí poriadok a "klepne ich po prstoch".

Čo je to teda tá občianska spoločnosť, kde všade - a pre koho, pôsobia mimovládne organizácie? Komu všetkému pomáhajú všetky tie tisícky a tisícky neziskoviek a napokon, prečo vlastne tak veľmi vládnej moci prekáža, keď sa občan - ten jediný skutočný nositeľ moci v tomto štáte, svojbytne a nezávisle organizuje? No a prečo snaha nálepkovať a stigmatizovať mimovládky kvôli príjmom zo zahraničia uškodí napokon nám všetkým?

„Ľudia pravdepodobne precitnú vtedy keď na vlastnej koži pocítia, že veci v tejto krajine nefungujú. Mnohí to cítia už teraz, ale zrejme to ešte nie je dostatočne silné,“ tvrdí šéfka Karpatskej nadácie Laura Dittel.

Témy pre šéfku Karpatskej nadácie Lauru Dittel a riaditeľa nadácie Ekopolis Petra Medveďa. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vládna mobilizácia súkromných dôchodkov narazí na Úniu, tvrdí Miroslav Kotov z asociácie dôchodkových správcov. 

Nie Spojené štáty, ale infraštruktúra a strategické podniky na Slovensku – aj tam by mali podľa premiéra Fica končiť súkromné dôchodkové úspory z druhého piliera. Ich aktuálna výška už presiahla 15 miliárd eur, pričom si v systéme sporí takmer milión deväťsto tisíc sporiteľov. 

Jeho vlády doteraz systém otvorili štyrikrát a odklonili z neho takmer polmilióna sporiteľov a s nimi presunuli do štátnej Sociálnej poisťovne vyše miliardu. Negatívnymi zásahmi ho mali podľa ekonómov doteraz pripraviť najmenej o 18 mld. Len nedávno pritom opäť znížili príspevok, ktorý si ľudia pravidelne odvádzajú na svoje účty. Jedného 35ročného sporiteľa s mesačným hrubým prijmom 1500 eur tak pripravia o 35-tisíc eur - podľa iného modelového prepočtu. 

Máme spozornieť, ak aktuálne ten istý Robert Fico hovorí nie o otváraní druhého piliera, ale o „otváraní možností, ako využiť jeho úspory“, aby sa krajina vrátila k prosperite? Čo môže priniesť súkromných dôchodkovým účtom jeho „mobilizácia všetkých zdrojov“, ako o nej hovorí? Môže byť výhodná?

Téma pre Miroslava Kotova z Asociácie dôchodkových správcovských spoločností. 

„Pokiaľ sa dôchodkovým spravcovským spoločnostiam otvoria možnosti, kde budú môcť investovať na základe vlastných rozhodnutí, to by nebolo pre druhý pilier škodlivé“, hovorí Kotov. „Iná téma by bola, keby dostali správcovské spoločnosti cez zákon prikázané, kam majú umiestniť časť svojich investícií. Od začiatku tvrdíme, že ak sme správcovia a v garantovanom fonde k tomu ešte ručíme za zhodnotenie a vývoj majetku sporiteľov svoji majetkom, tak musíme mať stopercentnú kontrolu nad tým, kde tie peniaze investovať“, dodáva. 

„Ak by bola v zákone ukotvená akákoľvek povinnosť pre dôchodkových správcov investovať priamo do slovenských infraštruktúrnych projektov, proti tomu budeme vystupovať“, hovorí Miroslav Kotov.

V takom prípade by v tom neboli sami, lebo by to bolo v rozpore s jedným z princípov, na ktorých stojí Európska únia a tým je „voľný pohyb kapitálu“. 

Diskusia je však ešte len na začiatku a dôchodkoví správcovia čakajú na konkrétne návrhy. 

Miroslav Kotov pripomína, že téma nie je nová a podpore výstavby diaľnic či nájomných bytov už v minulosti rokovali s predchádzajúcimi vládami. Pre komplikovanosť a nejednoznačné výhody sa však nedopracovali k výsledkom. „To je taká komplikovaná téma, že sme sa ani vtedy nedopracovali k riešeniam, ktoré by boli výhodné tak pre štát ako aj pre dôchodkových sporiteľov (…) Tie diskusie sa ukázali tak komplikované, že sa nakoniec od toho upustilo“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Toto nie je normalizačný pohyb, to je klasická konzervatívna a krajne pravicová politika, hovorí o aktuálnej situácií jeden zo zakladateľov Smer-SD a bývalý poslanec Boris Zala. A ako dodáva, toto, čo sa tu dnes deje tu bude dovtedy, kým volič nepochopí, že nechce ísť touto ľudáckou cestou.

Jednoznačné víťazstvo tak v parlamentných, ale aj prezidentských voľbách. Vládna koalícia vedená stranou Smer politicky doslova valcuje krajinu a zdá sa, že ju nič zatiaľ zastaviť nedokáže. Navyše, s jedlom zjavne rastie i chuť a tak vládny valec oprášil staré a osvedčené heslo „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ v mene ktorého frontálne zaútočili na verejnoprávny telerozhlas, mimovládny sektor, médiá, ale aj Ústavný či Najvyšší súd.

Ani opakovaná výhra vo voľbách teda proklamovaný pokoj do spoločnosti zjavne nepriniesli, ba práve naopak – napätie a polarizácia by sa dala krájať a nevraživosť voči neustále novým a novým "nepriateľom štátu" výdatne živí i sám premiér. A od parlamentných volieb pritom neuplynul ešte ani jeden celý rok no preferenciám vládnych strán sa darí a tak sa takáto politika voličom zrejme páči.

„Toto bude realita Slovenska kým volič nepochopí, e nechce ísť touto ľudáckou cestou. Toto by mal byť dnes ten hlavný ideový zápas, ktorý permanentné opakovanie mantry o východe a západe neprekryje. Ten skutočný boj je tu dnes medzi konzervatívnym nacionalizmom, ktorý reprezentuje partia okolo Andreja Danka a ktorých by som celkom pokojne nazval aj neoľudákmi. Robert Fico v týchto vodách veľmi dobre vesluje, aby si permanentne udržiaval voličskú základňu, ale nie je to jeho produkt. No veslovať v týchto vodách znamená permanentne vyhrocovať rozdelenie medzi občanmi. Podľa mňa to však už dnes nie je schopný kontrolovať,“ tvrdí bývalý poslanec i europoslanec Boris Zala.

„Už dlho hovorím, že reči o populizme sú prázdnou frázou, realitou je nástup ultrakonzerva­tívnych síl, ktoré len čakajú na vhodnú chvíľu nastoliť diktatúru svojej vízie. Takisto zvrátenej, ako bol fašizmus 30. rokov… Posledné vyjadrenia Andreja Danka o potrebe silnej ruky sú jasnou výstrahou. A pani ministerka je len bábkou v prúde tejto lávy…“ napísal nie tak dávno Boris Zala. Zároveň však v rozhovore pre Ráno Nahlas pripomína, že náš dnešný zápas nie je o Robertovi Ficovi.

„Ten zápas nie je o Robertovi Ficovi, ale je o tom, že sú tu nejaké politické línie a že Slovensko (ale aj mnohé iné štáty aj na Západe) sú dnes rozdelené v tom, či sa vrátia k tomu národnému konzervatívnemu tradicionalizmu, izolácii a protekcionizmu alebo sa v rámci EÚ posilníme,“ dodáva Zala.

Kam smeruje slovenská spoločnosť pod štvrtou vládou Roberta Fica a kam ho zavlečú čoraz silnejšie no i temnejšie prúdy ožívajúceho ľudáctva a radikálnej polarizácie, ktorá v politickom oponentovi už ani len nechce alebo nedokáže vidieť človeka a spoluobčana? Hráme tu dnes o samotnú demokraciu a bude mať vládna moc vôbec nejaké červené čiary v boji o ovládnutie štátu? Kam zmizol hlas Hlasu, aký bol odkaz týchto prezidentských volieb a čo nám nimi voliči vlastne povedali?

No a napokon, akej budúcnosti bude čeliť Ukrajina a prečo Európska únia akútne potrebuje vlastný vojenský priemyselný komplex, ktorý by dokázal účinne našim východným susedom pomôcť a zastrašil by svojou silou aj Putina? Nie je na čase prestať váhať o práve veta a vydať sa cestou reálnej federalizácie Európskej únie? A záverom, ak Ukrajina prehrá, nelegitimizuje to i veľkomaďarské ambície oživenia Trianonskej traumy a nebudeme čeliť ére nielen nestability, ale už aj nových a nových vojen?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň praje Braňo Dobšinský.